Teória sociálnej práce

1. Teória sociálnej práce Spracované podľa Matoušek a kol: Základy sociální práce

2. Súčasné poňatie a dilemy disciplíny Mnohí autori sa pokúsili vymedziť obsah, poňatie a ciele SP, ale len niektoré z navrhovaných definícií poslúžili k ohraničeniu profesionálneho poľa SP. Nejasnosti o povahe, účele a kompetenciách SP pretrvávajú a sú posilňované nedostatkom odbornej diskusie v našich podmienkach. Treba venovať pozornosť otázkam: Čo je vlastne sociálna práca? Aké sú ciele SP? Čím je SP charakteristická? Aký je predmet jej činnosti? Odlišuje sa nejako od iných pomáhajúcich profesií?

3. Poslanie a cieľ SP Líšia sa v rôznych dobách, tak aj v závislosti na teoretickom, spoločenskom a kultúrnom kontexte. Staršie definície: „ SP je proste to, čo robia sociálni pracovníci“ Hanvey a Philpot, 1996: „SP je často to, čo iní – zdravotné sestry, lekári, polícia atď., nerobia“ Jordan: sociálni pracovníci sú presvedčení, že najvlastnejším cieľom SP je pomáhať klientom, na druhej strane, najmä politici považujú za cieľ SP sociálnu kontrolu a riešenie či prevenciu sociálnych problémov (pomoc versus kontrola) Web, Winstow 1987: Ciele SP: 1. kontrola, 2. podpora zmeny ( idivídua, sociálnych vzťahov, sociálneho prostredia), 3. sociálne zachovanie (pomoc pri zachovaní akceptovateľného spôsobu života tých, ktorí toho nie sú schopní vlastnými silami)

4. Koncept sociálneho fungovania Ciele sociálnej práce chápeme dnes cez koncept sociálneho fungovania: Sheafor, Horejsi a Horejsi, 2000: 1.Pomáhať jednotlivcom a sociálnym systémom zlepšovať ich sociálne fungovanie 2. meniť sociálne podmienky tak, aby chránili týchto jednotlivcov a systémy pred ťažkosťami vo fungovaní Navrátil, 2000: Cieľom SP je podpora sociálneho fungovania klienta v situácii, kde ja taká potreba buď skupinove, alebo individuálne vnímaná a vyjadrená. SP sa profesionálne zaoberá ľudskými vzťahmi v súvislosti s výkonom sociálnych rolí. Národná asociácia sociálnych pracovníkov (USA) 1973: Sociálna práca je profesionálna aktivita zameraná na pomáhanie jednotlivcom, skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho fungovania a na tvorbu spoločenských podmienok priaznivých pre tento cieľ.

5. Holandská asociácia sociálnych pracovníkov (1987) definuje ciele SP takto: Funkciou sociálneho pracovníka je pomáhať ľuďom, ktorí sa pokúšajú riešiť a zvládnuť problémy vo fungovaní, v interakciách s ich sociálnym prostredím. Prostredníctvom svojej pomoci sa sociálny pracovník snaží zlepšiť spôsob, ktorým ľudia sociálne fungujú, alebo vzťahy medzi ľuďmi a ich sociálnym prostredím.

6. Mnohoznačnosť termínu „sociálne fungovanie“ Bartlettová 1970 v knihe The common base of social work practice ním označuje interakcie, ktoré prebiehajú medzi požiadavkami prostredia a ľuďmi. Zvládanie sa týka ľudského úsilia riešiť situácie, ktoré môžu byť vnímané ako sociálne úlohy, životné situácie alebo problémy života. Vnímané sú ľuďmi ako tlaky zo svojho sociálneho prostredia. Spojuje ich sociálna interakcia. Vníma otázku individuálnej alebo skupinovej schopnosti riešiť problémy, ale aj otázku sociálneho kontextu, v ktorom sa to deje. Pre označenie tejto schopnosti ľudí riešiť vlastné problémy používa Bartlettová termín zvládanie alebo schopnosť zvládať. Kontext, v ktorom sa pokúšajú ľudia svoje problémy zvládať, popisuje termínom požiadavky prostredia

7. Navrátil a Musil, 2000: sociálne fungovanie je komplex nasledujúcich skutočností: • ľudia a prostredie sú v trvalej interakcii • Prostredie kladie na človeka určté požiadavky – očakávania, na ktoré musí človek reagovať • Medzi požiadavkami prostredia a človekom je obvykle rovnováha, ak to ľudia nezvládajú, vzniká nerovnováha, problém 4. Niektorí ľudia sú schopní si s problémom poradiťsami, iní túto schopnosť nemajú, problémovú situáciu nezvládajú 5. Príčinou problémov alebo ich nezvládania môže byť jednak nedostatok zručností na strane klienta, ako aj neprimeranosť požiadaviek prostredia voči nemu 6. Predmetom intervencie sociálneho pracovníka je interakcia medzi spôsobilosťou klienta zvládať a tým, čo od neho prostredie očakáva. Jeho cieľom je podporovať sociálne fungovanie klienta tým, že mu pomáha obnoviť alebo udržovať rovnováhu medzi viac či menej dostatočnou kapacitou zvládania a tejto kapacite viac či menej primeranými požiadavkami prostredia.

8. Longres 1995: vymedzuje sociálne fungovanie ako: sociálnu pohodu, zvlášť vo vzťahu ku schopnosti jednotlivca zvládať rolové očakávania pridružené k jeho konkrétnej roli a statusu Carlton, 1984: Schopnosť ľudí riešiť úlohy každodenného života a angažovať sa vo vzťahoch k iným ľuďom spôsobom, ktorý je uspokojivý ako pre nich samotných, tak pre iných a zodpovedá potrebám organizovanej komunity.

9. Barker 1995 v slovníku sociálnej práce, ktorý vydala americká Národná asociácia sociálnych pracovníkov (NASW), definuje sociálne fungovanie nasledovne: Naplnenie rolí človeka v spoločnosti, vo vzťahu k ľuďom v bezprostrednom sociálnom okolí i vo vzťahu k sebe samému. Toto fungovanie zahrňuje uspokojovanie potrieb tak základných, tak tých, na ktorých závisí jeho uplatnenie v spoločnosti. Ľudské potreby zahŕňajú : • Telesné aspekty: jedlo, prístrešie, bezpečie, zdravotnú starostlivosť a ochranu • Osobné naplnenie: vzdelanie, odpočinok, hodnoty, estetika, náboženstvo, dosiahnutie úspechu • Emocionálne potreby: pocit spolupatričnosti, vzájomná starostlivosť, spoločenstvo • Adekvátne sebaponímanie: sebadôvera, sebaúcta a osobná identita Sociálni pracovníci považujú za jednu zo svojich najvýznamnejších rolí pomáhať jednotlivcom, skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho fungovania.

10. Paradigmy sociálnej práce V 20. stor. sa vykryštalizovali 3 odlišné prístupy, ktoré Payne, 1997, označuje ako malé paradigmy. • SP ako terapeutická pomoc (terapeutická paradigma)- za hlavný faktor sociáneho fungovania sa považuje duševné zdravie a pohoda človeka. SP sa chápe ako terapeutická intervencia, ktorá si kladie za cieľ pomôcť jednotlivcom, skupinám a komunitám zabezpečiť psychosociálnu pohodu. Prostriedkom je podpora a uľahčovanie ich rozvoja.. Dôraz sa kladie na komunikáciu a budovanie vzťahu. Interakcia s druhými obohacuje všetkých účastníkov. Komunikáciou môžu ľudia získať viac kontroly nad vlastnými pocitmi a spôsobom života. Príkladom je Rogersova humanitná koncepcia. Profesionálna výbava soc. pracovníka sa opiera psychologické znalosti a o terapeutický výcvik.

11. 2. SP ako reforma spoločenského prostredia: (reformná paradigma) Sociálne fungovanie sa spája s víziou spoločenskej rovnosti v rôznych dimenziách spoločenského života, s ohľadom na spoločenské triedy, gender, vekové skupiny a pod. Predstava, že podporou a spoluprácou určitej spoločenskej skupiny pomôžu utláčaným získať vplyv nad vlastnými životmi. SP sa zameriava na zmocňovanie (empowerment) jednotlivcov a skupín, usiluje sa o zvýšenie podielu klientov na tvorbe a zmenách spoločenských inštitúcií.. Hovorí sa o elitách, ktoré akumulujú a obnovujú spoločenskú moc a zdroje na svoj prospech.. Tak vzniká útlak jedných nad druhými. SP sa snaží o budovanie spoločnosti na rovnostárskych princípoch. Osobný a sociálny rozvoj za nerovných spoločenských podmienok sa nedá vôbec dosiahnuť.. Musí dôjsť k signifikantnej spoločenskej zmene. Ostatné poňatia SP podporujú podľa tohto konceptu súčasný spoločenský poriadok a tým aj záujmy elít. Napr. štrukturálny model Middelman, Goldberg, Wood, 1974, 1989. Vzdelanosť a výbava soc. Pracovníka je v oblasti politológie, sociálnej filozofie a sociológie.

12. 3. Poradenská paradigma (sociálno-právna pomoc) Sociálne fungovanie závisí na schopnosti zvládať problémy a na prístupe k zodpovedajúcim informáciám a službám. SP sa chápe ako jeden z aspektov systému sociálnych služieb. Ide predovšetkým o pomoc klientom, vychádzať v ústrety individuálnym potrebám, poskytovanie informácií, kvalifikovaným poradenstvom, sprístupňovaním zdrojov a mediáciou. Inštitúcie je treba zmeniť, aby viac vyhovovali potrebám občanov.. Zdôrazňuje potrebu osobného a komunitného rastu.. V praxi sa zameriava na malé, individuálne zmeny, ktoré bezprostredne nevedú k väčšej sociálnej zmene. Napríklad úkolovo orientovaný prístup práce s klientom. Teoretické zázemie poskytuje kombinácia psychológie, sociológie a práva.

13. Stúpenci rôznych paradigiem sú voči sebe veľmi kritickí. Majú však aj styčné plochy. Terapeutický a reformný prístup sa usiluje o zmenu a rozvoj, sociálno-právna pomoc a terapeutický prístup na prácu s indivíduom. Okrem paradigiem existujú i tzv. praktické teórie , napr. teória radikálna, antiopresívna, zmocňujúca.

14. Dilemy SP • V sociálnej práci v 19. a 20. storočí sa objavia celá rad protichodných tendencií, ktoré sa dajú označiť ako vývojové dilemy. • Formalizácia SP: v procese vývoja sa oslabuje prirodzená činnosť jednotlivca, rodiny a iných spoločenstiev, stáva sa predmetom formalizovaného, financovaného a centralizovaného úsilia. Inštitucionalizácia, racionalita, efektivita

15. priebehu tohto vývoja vznikla pochybnosť, či takto formalizovaná sociálna práca má schopnosť riešiť problémy klienta. Snaha o deformalizáciu: Návrat SP priamo do rúk sociálneho pracovníka, ktorý ju vykonáva na základe licencie, konkrétna pomoc sa uskutočňuje v prirodzenom prostredí klienta, v domácnosti, s pomocou rodiny. Rozvoj neštátneho sektora.

16. Profesionalizácia a deprofesionalizácia. Profesionalizácia určitého zamestnania znamená, že profesionálna skupina sa usiluje o kontrolu, snaha typizovať a štandardizovať prácu. Procesy prebiehajúce v SP: • Vznik nových foriem vzťahov medzi soc. pracovníkmi a klientmi • Ovplyvňovanie rozhodovania o vhodných metódach poskytovania služieb a smeru budúceho vývoja praxe tzv. veľkou spoločnosťou prostredníctvom tvorby organizovaných profesných asociácií a odborného školstva • Budovanie istého profesného statusu v hierarchii ostatných profesií • Tvorba profesného etického systému • Existencia jurisdikčných polemík o rozsahu kompetencií medzi príbuznmi profesiami

17. Alternatívna sociálna práca požaduje deprofesionalizáciu, ktorá má otvoriť prístup k SP aj laikom. Sociálne služby poskytované priateľmi, rodinou a dobrovoľníkmi sú podľa tohto prístupu oveľa efektívnejšie a vedú k lepším výsledkom.

18. Normatívnosť a nenormatívnosť SP sa stanovila ako profesia pomáhajúca ľuďom stojacim mimo väčšinovú spoločnosť, Tým sa prihlásila k normatívnemu princípu. Podľa marxistov je to boj proti etablovanej majoritnej spoločnosti.

19. Pomoc a sociálna kontrola Určitá časť soc. Pracovníkov je presvedčená, že najvlastnejším cieľm SP je pomoc klientom. Iní sú presvedčení, že cieľom SP je sociálna kontrola (politici).

20. Polyvalencia a špecalizácia Polyvalencia – soc. Pracovník v rámci svojej územnej kompetencie poskytuje služby klientom v najrozmanitejších životných situáciách, rieši problémy mladistvých i dospelých delikventov, občanov invalidných, starých, intervenuje v rodinách s deťmi. Špecializácia vyjadruje také poňatie SP, pri ktorom so, pracovník v rámci svojho profesionálneho pôsobenia zaoberá len určitým sociálnym problémom alebo jednm z jeho aspektov.

21. Sociálna práca ako veda i umenie SP je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností: porozumenie pre potreby iných, schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na pomoci nestali závislí. SP je tiež vedou, ktorá má svoje teórie a ďalej vytvára nové teórie vysvetľujúce vznik a riešenie individuálnych, skupinových a komunitných problémov. Osobnostné predpoklady soc. Pracovníka, ako je talent, tvorivosť sú základom. Bez vzdelania a kultivácie svoo talentu však nevystačí. Dnešné komplikované spoločenské pomery vyžadujú odbornú prípravu najvyššej kvality. Nejde len o prosté vedomosti, ide o schopnosť pracovať s informáciami a tvorivé uplatňovanie osvojených zručností.

22. Druhy teórií v SP Používanie teórie v prvom rade uľahčuje prax, pretože špecifikuje, čo máme robiť, ako a prečo. Pomáhajúci pracovník také návody potrebuje. Je veľký rozdiel, či sa jeho intervencia uskutočňuje na základe domienok, pocitov, alebo či jedná poučene na základe kompaktného teoretického rámca. Snaha pomáhať ľuďom bez presného porozumenia ich ťažkostí, bez znalostí metodických postupov môže byť nebezpečná. Môže ohrozovať klientov, v prípade väčšíh projektov i celú spoločnosť.

23. Hoci sociálna práca čerpá z rôznych vedných odborov, teória často vychádza z nich, originalita odboru spočíva vo zvláštnom spôsobe využitia teórie – v adaptácii teoretických modelov pre riešenie problémov klientov. Dochádza k dotváraniu teórií tak, aby bolo možné vnímať človeka ako celistvú bytosť zakotvenú v prostredí. SP sa vyznačuje schopnosťou integrovať, využívať a modifikovať rôznorodé poznatky v snahe pomáhať ľuďom pri podpore, príp. obnove ich sociálneho fungovania.

24. Humanistické a existenciálne modely SP Predpokladajú, že názory postoje a interpretácie každého jednotlivca sú platné a cenné. Sociálny pracovník pomáha odhaľovať rôzne významy jeho skúseností. Zmena sa chápe ako kontinuum, malými zmenami sa buduje zmena veľká. Ku klientovmu sociálnemu zázemiu a k jeho osobným potenciám sa pristupuje ako k prostriedku riešenia problémovej situácie. S klientom sa jedná partnersky, ako s expertom na jeho vlastný život. K humanistickým a existenciálnym školám sa počíta napr. Rogersova terapia orientovaná na klienta, Franklova logoterapia, existenciálna analýza. K súčasným autorom patria Thompson, Krill, Lukasová, May a Schneider ako existenciálny smer a transakčná analýza Erika Berneho ako predstaviteľa humanistického prístupu.

25. Humanizmus v sociálnej práci Prístup orientovaný na klienta- najvýznamnejší autor je Carl R. Rogers, ktorý najviac ovplyvnil sociálnu prácu. Pôsobí hlavne tam, kde súčasťou SP je poradenská a terapeutická činnosť. K jeh prínosu patrí zistenie týkajúce sa podmienok úspešnej práce s klientom. Kľúčové podmienky súvisia s tým, akým spôsobom pristupuje sociálny pracovník ku klientovi a ako tento vzťah vníma klient. Podľa Rogersa je podstatné, aby pomáhajúci pracovník v terapeutickom vzťahu usiloval o kongruenciu a pravdivosť, bezpodmienečnú spätnú väzbu a empatiu.

26. Kongruencia a pravdivosť znamená, že pomáhajúci pracovník má jednať v súlade so svojím prežívaním. Vo vzťahu ku klientovi vystupuje ako skutočná osoba, nejde o použitie určitej techniky, ale o zdieľanie vzťahu. Bezpodmienečná pozitívna spätná väzba (bezvýhradné prijatie) vyjadruje úsilie pomáhajúceho pracovníka o prijímanie klientovej osobnosti bez hodnotenia jeho postojov a chovania. Empatia je snaha prežívať a chápať klientovu situáciu jeho očami. Ďalej má byť prístup sociálneho pracovníka podľa Rogersa nedirektívny a nehodnotiaci, jeho súčasťou má byť aktívne naslúchanie a autentické priateľstvo. Rogersovo poňatie pomáhajúceho vzťahu a jeho dimenzií patrí dnes k základným poznatkom, ktoré sa v SP široko uplatňujú. Výskumy potvrdili, že tento prístup má skutočne významnú úlohu. Rogers predpokladá klientovu jedinečnosť, odmieta diagnózu a klasifkáciu podmienok.. Osobnosť človeka chápe ako proces, osonosť je neustále vo vývoji a nikdy nie je celkom hotová.

27. Rogers charakterizuje ľudskú osobnosť: • Človek má právo na vlastnú dôstojnosť a rozvoj, jeho podstata je prirodzene dobrá, ľudskú osobnosť treba rešpektovať • Človek je schopný uvedomovať si svoje vlastné hodnoty a riadiť sa nimi, byť zodpovedný k sebe aj k druhým • Človek je schopný usporiadať a hodnotiť svoje vlastné pocity, myšlienky a chovanie • Človek je schopný sa sám rozvíjať a utvárať svoje pozitívne vlastnosti • Človek je schopný konštruktívnej zmeny a osobnostného vývoja na plné uspokojenie svojho života

28. Rogers prisudzoval ľudskému bytiu principiálnu slobodu. Zážitok slobody má významný terapeutický efekt.

29. Existenciálna analýza a logoterapia Založil ju V. E. Frankl. Vychádza z tézy, že základnou ľudskou potrebou je vôľa ku zmyslu. V prípade, že táto potreba zostáva nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické i sociálne problémy. Predmetom záujmu logoterapeuta sú predovšetkým zážitky bezzmyslovosti, ktoré sú označované ako existeniálne vákuum. Frankl predpokladá, že v dôsledku existenciálnej frustrácie – neschopnosti nájsť zmysel – sa môže vyvinúť problémové chovanie : užívanie drog, kriminalita, agresivita, rizikové sexuálne chovanie atď. Vznik existenciálneho vákua je podľa Frankla spojený s tým, že človek opustil ríšu inštinktov a pustil tradície vlastnej kultúry. Jeho inštinkty mu už nehovoria, čo musí robiť a nie je pre neho vodítkom ani tradícia. Človek nevie čo chce a dokonca ani to, čo by chcieť mal. Preto sa ľudia utiekajú ku konformite s masovou kultúrou alebo sa nechávajú spútať totalitarizmom, ktorý má dnes mnoho podôb – sekty, politický extrémizmus. Oboje je výrazom rezignácie na vlastnú slobodu a zodpovednosť.

30. Sloboda podľa Frankla je základnou charakteristikou ľudskej existencie. Existuje sloboda –od a sloboda -k. Sloboda –od je snaha byť nezávislý : na ľuďoch, inštitúciách, sociálnych podmienkach, Sloboda –k niečomu je zodpovednosť : voči ľuďom, inštitúciám... V tejto slobode –k sa človek dobrovoľne podriaďuje zákonu. Takto nás zodpovednosť vždy nejako prepája s vyšším rádom (legislatívny systém, rodinné puto, priateľské vzťahy, náboženstvo) a je spätnou väzbou našej slobody -od. Kľúčovou otázkou existenciálnej analýzy a logoterapie je otázka zmyslu ľudského života. Človek sa podľa Frankla vlastne vôbec nemá pýtať: Aký má život zmysel? Lebo otázky vyslovuje život sám a našou úlohou je „len“ odpovedať. Otázkami mieni rozmanité životné situácie, do ktorých sa človek behom života dostáva. Naše reakcie, postoje, chovanie sú potm odpovede.

31. Zmysel každej životnej situácie má subjektívnu a objektívnu zložku. Subjektívna znamená, že neexistuje jediný zmysel pre všetkých, ale pre každého človeka je zmysel iný, ešte premenlivý podľa situácie.. Úlohou človeka v každej situácii je zachytiť a pochopiť jej zmysel. Zmysel situácie je danosťou objektívnou zložkou zmyslu. Zmysel situácie je akoby hádankou s jediným správnym riešením pre každého človeka. Zmysel podľa Frankla človek nachádza predovšetkým uskutočňovaním hodnôt.

32. Zatiaľ čo zmysel je viazaný na jedinečnosť situácie, hodnoty sú plané všeobecne. Delí ich na hodnoty tvorivé, zážitkové a postojové. Tvorivé hodnoty sa najčastejšie realizujú prácou. Sú to aktivity, ktoré pretvárajú vonkajší svet. Nie je podstatné, čo človek robí, ale ako to robí. Podstatný je spôsob, ako človek prácu vykonáva: S nasadením – bez záujmu, poctivo – nepoctivo. Hodnoty zážitkové sa realizujú skorej v prijímaní vonkajšieho sveta. Je to prežívanie spojené s vnímaním prírody, umenia, vzťahu. Hodnoty postojové sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie sú ovplyvniteľné. V takých situáciách môže človek uskutočniť hodnotný výkon tým, že prijme svoje utrpenie (Frankl to charakterizuje slovami „vziať na seba svoj kríž“). Určité životné okolnosti (nemoc, úraz) môžu spôsobiť, že človek stratí možnosť realizovať tvorivé a zážitkové hodnoty. Postojové hodnoty však môže uskutočňovať, pokiaľ dýcha a je pri vedomí.

33. Otázkam utrpenia Frankl venoval veľkú pozornosť. Ľudský život sa podľa neho naplňuje nielen v radosti, ale aj v utrpení. Neúspešnosť života z hľadiska sveta neznamená jeho bezzmyslovosť. Slasť nemôže zmysel životu dať, čo znamená, že ani jej nedostatok nemôže zmysel životu vziať. Utrpenie dokonca vytvára plodné napätie tým, že dáva človeku pocítiť rozdiel medzi tým, čo je a čo má byť. Napr. trúchlenie za zomrelým sa musí z hľadiska zdravého rozumu javiť ako neužitočné. Trápiť sa niečím, čo je nenávratne stratené, sa javí ako zbytočné. Pre človeka však má trúchlenie, smútok a ľútosť nenahraditeľný význam. Umožňuje mu adaptovať sa na zmenu, ku ktorej v jeho živote prišlo. Podobný zmysel má núdza a nuda. Nuda je tu preto, aby sme sa vyhli ničnerobeniu. Núdza je signál, výzva. Bolesť je v biologickej rovine strážkyňou integrity organizmu, v rovine duševnej a duchovnej má analogickú úlohu, chráni človeka pred duševnou strnulosťou. V utrpení zrejeme a rastieme, Človek, ktorý sa pokúša vyhnúť nešťastiu, otupiť pocit bolesti, neodstraňuje príčinu, ale len stav nepríjemnosti. Rozptýlením a otupneím sa len hrá na neexistenciu bolesti a uteká pred ňou. Pokiaľ trpíme, zostávame duševne nažive. Podľa Frankla utrpenie prináleží k zmyslulnému životu rovnako ako osud a smrť.

34. Ľudský osud má podľa Frankla dimenziu biologickú- vrodené dispozície, psychologickú – napr. duševné choroby a sociologickú –sociálne pomery. Logoterapia vychádza z predpokladu, že človek má voči všetkým týmto aspektom osudu slobodu. BioIogické, psychologické ani sociologické zákony nemôžu determinovať človeka a jeho chovanie. Nemôžu ho totiž zbaviť jeho slobodnej vôle. Človek sa môže voči osudu slobodne rozhodnúť. Aj dokonca v prostredí koncentračného tábora je schopný utvárať svoju vlastnú existenciu.

35. Optimistický postoj k smrti je podľa Frankla umožnený jeho pohľadom na čas. Čas je vedľa priestoru a zmyslu jednou z troch základných súradníc bytia. Budúcnosť v porovnaní s minulosťou a prítomnosťou nie je podstatná, podstatná je predovšetkým prítomnosť a minulosť.. Minulosť je však medzi nimi jediná pravá skutočnosť. To čo prejde z prítomného do minulého, je v dialektickom zmysle súčasne zničené aj uchované. Pominuteľné sa Franklovi javia len možnosti, ktoré sme mali pre uskutočnenie hodnôt, príležitosti k tvoreniu, prežívaniu alebo utrpeniu. Ak sme ich však uskutočnili, už pominuteľné nie sú. Stali sa skutočnými a sú navždy, pre celú večnosť zakonzervované. Minulé podľa Frankla existuje nezávisle na našom vedomí. Aj keď všetci zomrieme, minulé zostane uchované a bude navždy súcnom. Všetko je pominuteľné a súčasne tiež večné. Všetko sa zvečňuje samo sebou, akonáhle je uvedené do času naším životom. Nesieme zodpovednosť za to čo je zvečňované tým, že sme to uviedli do času.

36. Všetko minulé sa stáva naším osudom. A aj napriek tomu je človek slobodný aj voči minulému. Človek má voľnosť prijať minulosť fatalisticky, alebo sa z nej poučiť. Nezmeniteľnosť minulého burcuje ľudskú slobodu a má byť výzvou k zodpovednému konaniu. Všetko, čo sme prežili, urobili alebo vytrpeli, sa podľa Frankla zachytáva do protokolu sveta. Tento protokol sa nemôže stratiť. Frankl píše: „ Obvykle človek vidí len strnisko pominuteľnosti, čo však prehliada, sú plné stodoly minulosti. Tým, že sa to stalo minulým, nie je totiž nič nenávratne stratené, ba skorej je všetko nestratiteľné uchované. Nič sa nedá odstrániť zo sveta, čo sa raz stalo. Nezáleží potom všetko tým viac na tom, aby to bolo do sveta vytvorené?“

37. Otázky okolo smrti: v smrti človek už nemá nič k dispozícii, ani telo, ani dušu. Dochádza k strate psychofyzického Ja. Čo zostáva, je len on sám, sám duch. Človek po smrti už nemá žiadne Ja, nemá už vôbec nič, je len samo bytie. Človek sa akoby stáva filmom svojho života. Je teraz svojím prežitým životom., stal sa svojou vlastnou históriou, ako tou, ktorá sa mu stala, tak aj tou, ktorú sám vytvoril.. A preto je tiež svojím peklom alebo svojím nebom. Minulosť človeka je vlastne jeho budúcnosťou. Do sveta sa čokoľvek uvádza tým, že sme to uviedli do bytia v minulosti. Aj človek sám sa uvádza do sveta nie narodením, ale až smrťou. Prirodzené umieranie preto patrí k životu a uzatvára ho do zmysluplného celku.

38. Zámerné ukončenie života vo forme eutanázie alebo sebevraždy, Frankl principiálne odmieta. Trpiacim ľuďom, ľuďom nešťastným kvôli tomu, že nemajú partnera, sú chudobní alebo chorí, nemusíme pomáhať získať partnera, lepšiemu zárobku či zdraviu. V niektorých prípadoch je podstatnejšie pomôcť týmto ľuďom pochopiť, že kus zmyslu ich života spočíva práve v tom, že svoje nešťastie vnútorne prijmú a prekonajú. Logoterapia sa k človeku stavia ako k svojbytnému subjektu, ako k bytosti obdarenej slobodou a zodpovednosťou. Frankl podobne ako Rogers pomáhajúcich vyzýva, aby sa od svojich klientov dokonca učili. Mnohí z klientov dokážu znášať obrovské utrpenie a to je dôvod k ich obdivu. Logoterapia má byť cestou úcty ku klientoi, nie cestou k jeho poučovaniu.

39. Základnou metódou logoterapie je sokratovský rozhovor. Formou otázok je klient vedený k premýšľaniu a prijatiu vlastného života ako úlohy. Neskôr bol tento spôsob práce nazvaný ako modulácia postoja –Lukasová, 1998. Rozhovor má pomôcť klientovi nájsť zmysluplnosť prežívanej situácie, pomôcť mu pri osvojení pozitívnych postojov k vlastnému životu. Za šťastím sa nedá ísť, šťastie prichádza samo. – podstata techniky dereflexie. Napr. prehnané usilovanie o sexuálny výkon končí zlyhaním.Prehnané usilovanie o dosiahnutie žiadúceho cieľa – úspešnosti, slasti, šťastia, blokuje jeho dosiahnutie.

40. Humanistické poňatie teda v sociálnej práci sú zároveň vplyvné i okrajové. • Humanistické hodnoty sa stali východiskom väčšiny etických kódexov asociácií sociálnych pracovníkov v Európe i Amerike. • Jeho okrajovosť spočíva v charaktere jeho uplatnenia- ako praktická teória sa v sociálnej práci veľmi nerozšíril. Je bežne akceptovaný ako filozofická pozícia. Podobne aj existencionalizmus pri práci s klientom využíva len málo sociálnych pracovníkov.

41. Ďalšie modely Sociálne psychologické a komunikačné modely: • Teória rolí • Etiketizačné teórie • Komunikačné teórie Systematický prístup Kognitívno-behaviorálne teórie Prístup orientovaný na úlohy Antiopresívne prístupy Sociobiológia Sociálnoekologický model a fenomenologiká tradícia • Ekologický model • Sociálna ekológia • Fenomenologické poňatie • Koncept prirodzeného sveta“ • Tri základné pohyby ľudského života • Pražská škola psychickej deprivácie • Sociálne fungovanie a metóda PIE