170 likes | 173 Views
Rodina s postihnutým dieťaťom. Kľúčové slová: diferenciácia postihnutia, druh a stupeň, vzťah rodiny k postihnutému členovi, fázy rodinného života. Diferenciácia postihnutia. telesne postihnutí zmyslovo postihnutí: hluchota, slepota mentálne postihnutí: slabomyseľnosť, Downov syndróm
E N D
Rodina s postihnutým dieťaťom Kľúčové slová: diferenciácia postihnutia, druh a stupeň, vzťah rodiny k postihnutému členovi, fázy rodinného života
Diferenciácia postihnutia • telesne postihnutí • zmyslovo postihnutí: hluchota, slepota • mentálne postihnutí: slabomyseľnosť, Downov syndróm • poruchy správania: psychická depriv. psychopatia LMD
Definícia postihnutia • za postihnutého jedinca považujeme takého človeka, ktorý má v sociálnom uplatnení ťažkosti vyplývajúce z nedostatku alebo deficitu orgánu, jeho funkcie alebo procesu • je to jedinec, u ktorého sa prejavujú zmeny a charakteristické ťažkosti pri poznávaní okolitého konkrétneho sveta a u ktorého sa prejavujú súčasne špecifické osobitosti pri utváraní osobnosti • ŠP – postihnutý jedinec definovaný ako človek s viac alebo menej trvalým telesným, sluchovým, zrakovým, rozumovým, rečovým alebo sociálnym defektom, prípadne ochorením
Rodina s postihnutým dieťaťom • Každé postihnutie pôsobí na dieťa a rodinu špecifickým spôsobom a súvisí s: • časovým faktorom • s druhom a stupňom postihnutia • s príčinami jeho vzniku
Rodina s postihnutým dieťaťom • podľa Featherstona postihnuté dieťa zasahuje štruktúru manželstva 4 rozličnými spôsobmi: • vzbudzuje silné city u oboch rodičov, koncentruje na seba maximum pozornosti, • postihnuté dieťa predstavuje pre rodičov často symbol zlyhania, • postihnuté dieťa narúša organizáciu a chod domácnosti, • postihnuté dieťa a problémy späté s jeho výchovou a opaterou sú živnou pôdou pre manželský konflikt
Ďalšie faktory zvyšujúce rodinný stres: • zvýšená finančná záťaž (liečba, rehabilitácia, ale aj výdavky na dopravu, jedlo apod.) • zvýšená časová záťaž (nielen návštevy lekárov, kontroly, hospitalizácie, ale aj väčšie množstvo času vynaložené na zvládnutie hygieny, obliekanie, stravovanie apod.) • sociálna izolácia manželov od ďalšej rodiny, príbuzných, priateľov, známych
Vzťah matky voči postihnutému dieťaťu • matky mávajú tendenciu vytvárať veľmi úzke, uzavreté vzťahy • často používajú výraz „MY“ • mnohé matky sa osamostatňovaniu svojich detí vedome alebo nevedome bránia; prežívajú celú situáciu oveľa stresujúcejšie než otcovia • výchovný štýl: nadmerne ochraňujúci (silná láska a akceptácia, empatia, málo požiadaviek na dieťa, častá kontrola, odmeňovanie)
Vzťah otca voči postihnutému dieťaťu • odlišný ako matkin, otcovia sa prejavujú zdržanlivejšie • viac ich znepokojuje budúcnosť detí, aký vzdelanostný a sociálny status dosiahnu • väčšmi sa ich dotýka vonkajší výzor dieťaťa • dôležité je aj pohlavie dieťaťa • otcovia často zohrávajú vo výchove úlohu okrajovú alebo žiadnu; výchovný štýl: liberálny (láska a akceptácia, málo požiadaviek, zriedkavá kontrola a odmeňovanie) alebo zanedbávajúci (chladný emocionálny postoj, chýba akceptácia, nízke požiadavky, zriedkavá kontrola a prísne tresty)
Vzťah súrodencov voči postihnutému dieťaťu • ak je starší súrodenec v rodine, býva často pre postihnuté dieťa prospešný • takéto deti bývajú na svoj vek zrelšie, zodpovednejšie, tolerantnejšie, ochotnejší viac pomáhať druhým • niekedy sa prejavujú aj negatívne črty, najmä v prípadoch, kedy rodičia prehnane preferujú postihnuté dieťa • zdravý súrodenec môže prechovávať pocity krivdy, zlosti, žiarlivosti
Fázy rodinného života (Seligman) • obdobie, keď sa rodina dozvie, že dieťa je postihnuté, je pre ňu jedno z najnáročnejších životných období • v nasledujúcom období rodičia – v ideálnom prípade – pod vedením profesionálov pripravujú svoje dieťa na život • začiatok 3. fázy je determinovaný vstupom dieťaťa do mimorodinného prostredia, jeho inštitucionálnou výchovou a vzdelávaním • posledné štádium nastáva v čase, keď už dospelé dieťa opäť žije buď spoločne so svojimi rodičmi alebo mimo rodiny, samostatne alebo pod dozorom
Adaptácia • schopnosť rodinného systému meniť štruktúru moci, rol a rodinných pravidiel podľa situačných a vývinových potrieb, významnú úlohu tu zohrávajú: • vôľové schopnosti jedinca (rodičov, postih. dieťaťa, súrodencov) • schopnosť prekonávať prekážky • vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny (najmä manželský vzťah) • vzťahy so širšou rodinou, príbuznými, známymi, priateľmi • skúsenosť rodičov s výchovou staršieho zdravého súrodenca • stabilný hodnotový systém • dôvera k lekárom a špecialistom, ktorí sa o dieťa starajú • dostupnosť špecializovaných služieb, blízkosť školy, svojpomocných skupín • stupeň inteligencie a vzdelania rodičov, ich socioekonomický status
Adaptácia • proces adaptácie sa skladá z troch základných fáz: • fáza emocionálnej dezorganizácie • fáza reintegrácie • fáza zrelej adaptácie
Fáza emocionálnej dezorganizácie • nastáva vtedy, keď rodičia postrehnú, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku, táto fáza trvá rôzne dlho • keď je defekt zjavný hneď pri narodení, dostaví sa emocionálny šok. • na jednej strane rodičia túžia po dostatku spoľahlivých info o povahe defektu dieťaťa a jeho perspektívach, na strane druhej nie sú schopní skutočnosť v plnej miere prijať
Fáza reintegrácie • rodičia začínajú postupne vnímať realitu novými očami, hoci obranné mechanizmy pretrvávajú • obranné mechanizmy: • odmietnutie dieťaťa a jeho následné umiestnenie v ústave, • emocionálny rozchod otcov s dieťaťom, • hľadanie vinníka, v ktorom je obsiahnutý prvok agresie obrátenej väčšinou navonok, k okoliu, • štylizácia rodičov do roly trpiteľov, ktorí vyžadujú prehnané ohľady, výhody a zvýšenú toleranciu od okolia • štylizácia do roly bojovníkov, ktorí neustále prezentujú svoju osobnú silu a nezlomnosť • rozchod alebo rozvod rodičov
Fáza zrelej adaptácie • rodičia sa postupne stávajú schopní prijať fakt hendikepu, dochádza tu k zmene postojov, správania a vzťahov a finálnym stupňom zrelej rodičovskej adaptácie je: • akceptovanie faktu, že dieťa je postihnuté • akceptovanie dieťaťa ako takého • akceptovanie seba ako rodiča postihnutého dieťaťa, ako aj človeka so všetkými ostatnými životnými rolami, osobnostnými vlastnosťami, skúsenosťami, postojmi apod.
Ústav alebo rodina • podľa Fišera sa ústavna starostlivosť odporúča: • ak je rodina starostlivosťou o postihnuté dieťa nadmerne zaťažovaná, pracovne aj citovo • keď sú v rodine ďalšie deti (potrebujú veľa času, energie) • keď je zrejmé, že postihnutému dieťaťu by viac vyhovovalo prostredie pokojnejšie a menej náročné, než mu poskytuje rodina • keď je postihnuté dieťa zanedbávané (fyzicky a psychicky) • najlepšia možnosť je denný stacionár