Download
1 / 66
690 likes | 974 Views
BOJOVÉ UMENIA. Aikido Jiu-Jitsu Ninjutsu Allkampf – jitsu Krav Maga Karate Hapkido Jeet Kune Do. Aikido. SOKAKU TAKEDA.
E N D
AikidoJiu-JitsuNinjutsuAllkampf – jitsuKravMagaKarateHapkidoJeet Kune Do
Zakladateľ aikido, majsterUyeshiba, stretolvofebruári 1915 v malejkrčmičke v mestečku Engaru, ležiacom na ostrove Hokkaido, SokakuTakedu. Pre jeho život to bolo veľmi významnéstretnutie - práve od Takedusatotižnaučil techniky Daitoryu, z ktorýchvychádzalpritvorbe aikido.
SokakuTakedapochádzal z rodiny shintoistických kňazov, odvodzujúcichsvojpôvod z rodu Aizu, ktorého úlohou bolo strážiťhlavnémestoríšeKyoto. Jedna vetvatohoto rodu /v polovici 19. storočia, počas reštaurácie dynastie Meiji, bol takmer vyhubený/ sa usadila v obci Takeda a časomzmenila svoje meno podľa názvutejto obce.SokakuTakedasa narodil v roku 1860. Jeho otec, shintoistický kňaz, viedolchrámovu školu, z ktorej bol mladý Takedaprerušenieporiadku v triede veľmi skoro vylúčený. Táto skutočnosťpravdepodobnevysvetľuje, prečo zanechal po sebe tak málo vlastnýchspisov.Jeho jedinou vášňouboli bojové hry. Užakodieťa chodil rád na kopce, aby z nich pozoroval bitky, počas ktorých bol častosvedkom ostrých súbojovsozbraňou. Od maličkavidel teda ľudí umierať. Také bolo dieťa, ktorésamaloneskôr staťslávnympredstaviteľomDaitoryu - umeniapochádzajúceho z Tegoi, predchodcu sumo. Na rozdiel od toho, čo saniekedyhovorí a píše, nebol však SokakuTakedazakladateľomDaitoryu. Za jeho tvorcuoznačujú historické pramene cisáraSeiwu.
SokakuTakedaspoznalbojovéumenie veľmi skoro, a to prostredníctvomštúdiameča. Možno povedať, že iaido a kendo boli v tejdobe obľúbenejšie a rozšírenejšieakojiu-jitsu. Keďže samurajovia nosili dva meče, neprišlo mu na um, že by samalinaučiť brániťsa aj holými rukami.Po štúdiuOnohaIttoryusaTakedaodobral k preslávenémumajstrovimeča KenkichiSakakikarovištudovaťjiu-jitsu. V jeho škole sa po dvochrokochnaučil u majstraTomaShibuju z rodu AizuDaitoryu, pričomznačne využíval aj svoje znalosti z umeniameča, aby túto školu jiu-jitsuprispôsobilsvojejdobe. To aj vysvetľuje dôležitosťumeniameča v TakedovomDaitoryu, v ktorom je prvým technickým princípomznehybnenie protivníka, potom jeho odstrčenie a zasiahnutie.
Daitoryu bolo určené k obrane v špeciálnychpriestorochpaláca. Jeho návštevníci museli prechádzaťgalériou nazývanou obanbeya, kde dostali príkazodložiť si svoje meče. Jedinou výnimkou bolivysokíhodnostári, ktorýchmenámali koncovky "Suke" či "Kami". Ibaimzostalo právo ponechať si svoj malý meč.Kedže v prítomnostishogunasa kľačalo, Takedazaviedoltieto dvorné tradície do svojho poňatia "shikko", ktorésa do istejmierynachádza aj v aikido majstraUyeshibu.
AIKIDO Základné informácie o filozofii a tréningu bojového umenia známeho ako “cesta mieru”
SenseiMoriheiUeshiba(1883-1969) • Zakladateľ AIKIDO
MORIHEI UESHIBA Životopis
MoriheiUeshiba sa narodil 14. decembra 1883 v prefektúre Wakayama v dedinkeTanabeakoštvrté dieťa a prvý syn YorokuUeshiby, dobre prosperujúceho sedliaka, ktorý vlastnil dva hektárykvalitnej pôdy. Moriheov otec se tešil veľkémuspoločenského rešpektu a pracoval po dobu 20 rokov v miestnej správe. Jeho žena,YukiItokawa, pocházala zozámožnej aristokratickéj rodiny. KeďMoriheidosiahol sedem rokov bol poslaný do budhistického chrámu blízkeho sekte Shingon v mesteJizodera, kde tiež započal soštúdiom. Budhistické texty a práce veľkých klasikovKonfuciove učenia se staly náplňou jeho života. Okamžite ho zaujaly krásné historky a zázračnérozprávania váženého budhistickéhomnícha KoboDaishi. Od tohto času začal maťopakovanezvláštne sny. Moriheoveduchovné a mystické zážitky začaly po čase znepokojovať jeho otca, ktorý sapreto snažil vosvojom synovi vzbudiťzáujem o sumo a plávanie. Morihei ukončil svoještúdiá na základnej škole. V 13 rokoch bol prijatý na novústrednú školu v prefektúre Tanabe. Pretože musel túto školu predčasneopustiť, mal možnosťúspešne zakončiťsvoještúdiávovzdelávacom inštitúteAbacusYoshida. Krátko potom si našielprácu na daňovom úrade v Tanabe. Jeho príbeh satumohol uzavieť. V roku 1902 sa ale Moriheipripojil k ľudovému hnutiu, ktoré protestovalo proti novému zákonu o rybárčení, a preto dospel nakoniec k tomu, že podal na úrade demisiu.
Vtedy sa presťahoval do Tokia s cieľom začaťobchodovať. Najskôr pracoval krátky čas v obchodnom distrikteNihonbashi a potom si otvorilvlastný obchod {kníhkupectvo, papierníctvo a školské pomôcky) v Ueshibe. V tom isto roku, po ochorení chorobou beri-beri, bol nútení opustit Tokio. Opäť se uchýlil do Tanabe. Krátko po svojom návrate sa oženil s HatsuItokawovou {narodená v roku 1881), ktorú poznal už z ranného detstva. Už prisvojom prvom pobyte v Tokiu sa začal tiežvážne zaujímať o bojové umenieju-jutsu a tradičnéken-jutsu a študovatich. V roku 1903 bol naverbovaný do 37. regimentu v Ósake. Temperamentom a výnimočným talentom sa odlišoval od ostatních a za svoju dôslednosť v práci, čestnosť a schopnosťovládať bajonet dostal prezývku vojenský boh". V nasledujúcom roku, keď vypukla rusko-japonská vojna, bol posláný na frontu akokaprál. Vrátil sa s hodnosťou seržanta vďaka svojejodvahe v boji. Vosvojomvoľnom čase sa neustále zaujímal o bojové umenia.Trénoval v Sakai, v dojoMasakatsuNakai, kde študoval školu Goto od Yagyu-ryujujutsu. Po odchode z armády v roku 1907 saMoriheivracia do Tanabe, aby pracoval na rodinnom statku. Vo veľkej miere sa zúčastňoval na rozvoji sociálneho života na dedine a stal se vedúcim miestnejasociáce mládeže.
Jeho otec v tom čase využil návštevy známeho judokyKiyoichiTgakiho a presvedčil ho, aby vyučoval jeho syna judo Kodokan. Neváhal premeniťsvoju stodolu na dojo. Napriek tomuMoriheiďalej dôslednenavštevovaldojoSakaiou a zakrátko obdržal diplom školy Goto. Daľšie tri roky zostává v Tanabe, kde prevádzkujeveľa rozličných aktivít. V roku 1910 se Moriheovi narodila prvádcéraMatsuko. Morihei sa začal intenzívne zaujímať o založenie novej kolónie na ostroveHokkaido a prenikať do vládnúcích štruktúr a praktík.. Morihei však bol muž činu, a tak sa pomerneskoro spojil s dobrovoľníkmi z asociácie, aby spoločne založili skupinu kolonistov. Veľmiskoro sa dostal do vedenia tejto skupiny ktorá mala 54 rodín a ktorá dostala meno "Kishu". V marci 1912 kolonisti opustili Tanabe a odišli na ostrov Hokkaido. V máji toho istého roku savšetci usadili na jednom miestenazývané Shirataki, blízko dedinkyYobetsu. Táto oblasť bola v tom časeešte neobývaná, a tak sakolonisti museli zdielať veľmi drsnéprírodnépodmienky. V tomto krajnenepriznivom podnebí museli doslova bojovať o prežitie. Potrebovaliveľa odvahy, aby v téjto divočine boli schopnízaložiť prosperujúcudedinu, ktorá saešte dnes nazývá Shirataki. Skupina Kishu však veľmi tvrdohlavo a usilovne pracovala, a preto saimpodarilouspieť a uskutočniťveľaambicióznich projektov. Proti všetkýmpredpokladorn začali úspešnepestovať mätu, chovaťkone, produkovať mlieko, pustili sa do ťažby dreva, zkrátka nič ich nemohlo zastaviť.
Morihei venoval rozvoju kolónieveľa úsilia, lebo mu na všetkých členoch jeho skupiny veľmi záležalo. Sám vypracoval a zrealizoval celúraduúspešných projektov. Vďaka jeho úsiliu mohla vzniknúť nováobchodná ulica a škola v Shirataki. V neposlednejrade se tak istozaslúžil o radikálne zlepšenie kvality bývania. V tomto čase saMorihei v krčmezoznámil soslávným majstrom Daito-ryu, SokakuTakedou, ktorýtiež ako on cestoval do Engaru. Veľmi intenzívne s ním začal trénovať. Zakrátko obdržal diplom Daito-ryujujutsu. Vďaka stálemu zvyšovaniu objemu ťažby dreva saShirataki stalo veľmi skoro prosperujúcim mestom. Bohužial 23. mája 1917 bola dedinkakompletne zničená obrovským požiarom. Na jarbudúceho roku bol Morihei (v tom čase bol zvolený do predstavenstvadedinky) plne zaujatý znovuvybudovaním dediny. V tom istom roku sa mu v júni narodil prvý syn Takamori. V polovicinovembra 1919 saMorihei dozvedáneradostnúsprávu, že jeho otec vážneochorel. Opustil preto Hokkaido a vrátil sa do Tanabe. Tak se skončilo jeho osemročné dobrodružstvo. Prisvojej spiatočnej ceste saMoriheidozvedel, že OnisaburoDeguchi, známy duchovní majster sekty v plnom rozkveteOmoto-kyo, ktorý se preslávil s chikonkishin (technika meditovania, mentálny vstup, ktorývedie ku kľudu a približuje Bohu), sa nachádzav Ayabe. Morihei pocítil potrebu sa s ním stretnúť, vyhladal ho a zostal u neho až do 28. decembra. Na žiadosť, aby saOnisaburo modlil za jeho otca dostal odpoveď: "Vášmuotcovi je dobre takako je." Tieto slová na neho veľmi zapôsobili.
YorokuUeshiba zomrel 2. januára 1920 v 76 rokoch. Úmrtieotca bola preMoriheia veľká rana, ktorá ho uviedla do obdobiavnútorných zmätkov a duševnej nestability. Zakrátko se pridal k OnisaburoDeguchimu, u ktoréhosa snažil naplňovaťduchovnýrozmer života. Do Ayabesa presídlil s celou rodinou. Po dobu 8 rokov žil v byte za základnou školou priamo v posvätnom priestoreOmotokyu. Po dobu celého pobytu mal absolútnu dôveru majstra. Zúčastňoval sa cvičenia a duchovného tréninku sekty. Veľmi rýchle, so súhlasom Onisabura, zmenil časťvlastného obydlia na dojo s 18 tatami. Otvorilvlastnú akadémiuUeshiba, kde vyučoval bojovému umeniuadeptovOmoto-kyo. Pritom osud mu naozaj neprial. V prvom roku v Ayabe bol poznamenaný novou osobnou tragédiou, lebo Morihei ztratil po sebe obidvoch synov. V októbri na zákernúchorobu zomrel najprvprvý syn. Takemori vo veku trochrokov, v zápätí odišíel i jeho druhý, jednoroční syn Kuniharu. Po príchode do Ayabe už behom prvého roku bolo vyučovánie na akadémiiUeshiba veľmi uznávané. Všeobecne sa hovorilo o tom, že v Ayabe sídlí výnimočný majster bojového umenia. Počet členov sapravidelnezvätšovalmnožstvom nových adeptov z Omoto-kyo a námorníkov z blízkej vojenskéj základne. 11. Februára 1921 bola sekta vládou rozpustená a zakázáná (akcia, ktorá bola neskôr známa ako "neštastieOmoto"). Niekoľko osôb, medziktorými bol aj Onisabura, boli zadržaný.
Naštastie to nemalo následky pre akadémiuUeshiba, ktotá už bola veľmi známa. Rok 1921 bol tiež rokom, kedy sa narodil KishomaruUeshiba. Daľšie dva roky saMoriheipokúšal s pomocouOnisabura, ktorý bol prepustený na kauciu, znovu vybudovaťOmoto-kyo. Rozhodol sa venovať pestovateľstvu na 900 tsubo ( 1 tsubo = 2x velikosťtatami) zeme v regióneTennodaria. Nikdy však neprestalvyučovať na akadémiiUeshiba. Tím pádom dal svojmu životu zmysel. Bol vždy vosvojom vnútrajšku presvedčený o spojení bojových umení a poľnohospodárstva a toto presvedčenie blízké svojmu srdcu nikdy neopustil. Od tohoto času sa zvýraznil duchovnýrozmer jeho tréninku bojových umení-ďalekointenzivnějším. Čím ďalej tím viac sa zaoberalštúdiomkotodoma.. Postupom času sa pomalyodpútal od tradičného yaggyu-ryu a daito-ryujujutsu a sám vyvinul osobný štýl, ktorý aplikoval techniku zviditeľnenú v princípoch bohov. Preklenul tím prekážky, ktoréoddelovali ducha jedinca od jeho tela. V roku 1922 bola táto syntéza pomenovanáaiki-bujutsu a vstúpila v známosťakoUeshiba-ryuaiki-bujutsu. Rok 1924 bol v životeMoriheia rozhodujúci. Dobrodružstvá, ktoré v tomto rokuprežil, výrazneovplyvnilo jeho vnútorný vývoj. 13. Februára tajne opustil, ako mu bolo podobné, spoločne s Onisaburom DeguchiAyabe. Vydali sasmerom do Mandžuska a Mongolska, aby tuvyhladali sväté miesto, kde by založili nový štát spočívajúcí na základoch náboženstva a svetla ducha.
15. februára sa dostali do Mukden, kde stretliLuChang K'uei, vplyvného a silného vodcu vojnymandchu. Morihei v tomto čase používal čínskemeno WangShouKao. Spoločne s LuChang K'ueiem viedlismerom do vnútrozemiaautonómnuseverozápadnú armádu (známu tiež ako nezávislá mongolská armáda). Ich expedícia bola pritomuž od začiatku predurčená k nezdaru. Stali sa obeťami komplotu, kterú na nich pripravil vojenský vodcaChangTso Lin, ktorý sa strachoval o svoju moc. Keď 20. júna dorazili do BaianDalai, čínskyvojaci boli už pripravení a Morihei, Onisabura a ďalšie 4 osoby boli zajaté. Všetci boli odsúdený na trest smrti. V momente, keď mali byť popravení, saobjavil člen japonského konzulátu. Po jeho intervenciiodsúdený obdržali milosť, boli prepustení a mohli sa tak vrátiť do Japonska. Morihei saopäťpokúšal o starý zpôsob života. Čas mal rozdelenýmedzivyučovaním na akadémiiUeshiba a práci na statku Tennodaira. Zaujímal se tiež o su-jutsu (technika vrhu) a pokračoval v intenzívnom tréninku s mečom jujutsu. Viac menej prekonal veľkú vnútornú zmenu. Bol poznamenanýskúsenosťami ,ktoré nadobudol. Stretnutie so smrťou a vojenskou streľbou mu pomohlo v sebeobjaviť umenieodhadnúť a predvídaťsmer gulky po výstrele. To, že si bol vedomý tejto intuície a schopnosti, bola pre neho základnázkúsenosť. Po svojom návrate do Japonska mal mnoho príležitostí, aby manifestoval túto duševnú silu a vlastnosť.
Na jar roku 1925 saMorihei stretol s jedním dôstojníkom vojenskéhoľodstva, majstra v kendo, ktorý ho vyzval na súboj. Súhlasil. Vyhral prakticky bez boje, pretože bol schopný predvídaťakýkoľvek úder dreveným mečom, takže nebol nikdy zasiahnutý. Ihneď po súboji saišielosviežiť k prameňu vody a zažil pritom pocit veľkéhoduševného mieru a zároveň veľkého kľudu. Náhle mal pocit, že bol zaplavený velkým zlatým svetlom, ktorézostúpilo z neba. Jeho duch sapremenil v zlato. Táto intenzívna a ojedinelázkúsenosť bolo jeho osobné odhalenie, jeho satori. V tom samom momente sa mu všetkozdalo jasné. Náhle porozumel sväzku, ktoré ho viazali k svetu, pochopil všetky filosofické princípy, na ktorých je založené aikido. Od tohoto dňa sa rozhodol nazývaťsvojevyučovanieakoaikibudo miesto aiki-bujutsu (nahradenie charakteru "do" za , jutsu" mení kompletne ducha štúdia, prechádza z "techniky boje aiki" na "bojovú cestu aiki"). Keď saaikibudorozvíjalo, začalo oslovovaťúplne odlišnú skupinu osôb. Tímto taktiež pritiahlo veľmi slávnychprívržencov. Jeden z prvých bol admirál IsamuTakeshita, ktorýMoriheia pozval do Tokia. Bol ubytovaný v rezidenciiprvéhoministra GombeieYamamota, kde predviedol niekoľkodemonštráciísvojho umenia pred váženými ľudmi, na ktorýchveľmi zapôsobil. Morihei vyučoval tiež po dobu 21 dní bojovému umeniu v paláci princa, dediča trónu.
Na jar v roku 1926 sa na pozvanie admirála TakeshityMoriheiodišiel znovu do Tokia.Vyučoval na dvore nielen cisárskurodinu, ale tiež vojenské dôstojníky a niektoré významné osobnosti z finančných kruhov. Svoj pobyt v Tokiu musel Morihei niekoľkokrátpredľžiť. Keď ale ochorelbolesťami žalúdku, rozhodol sapre návrat do Ayabe.Vo februári v roku 1927 prišla nová pozvánka od admirála Takeshity. Bol postavený pred dôležité rozhodnutie. So súhlasom Onisaburi sa s konečnou platnosťou rozhodol k definitívnému presťahovaniu do Tokia, aby samohol plne venovaťvýuke bojových umení. Po dvochrokoch dočasného ubytovania saMoriheiubytoval v dome blízko chrámu Sengaku v Kurumach , kde vybavil jednu miestnosť 28 tatami a založil nové dojo.Medzisvojimi žiakmimohol v tomto čase zaradiťIsamuFujita, ShoyoMatsuia tiež KaizanaNakazata a autora kabuki, KikugoraEnnosukeho VI. V roku 1930 dostal vilu v Ushigome voWakamatsu-Cho a začal s výstavbou nového dojo. V období pred dokončením prác na novejstavbe se medzitím zariadil v sále v Mejirodai. Tu tiež v septembri prijalnávštevuzakladateľa juda Jigoro Kana, rnajstra kodokanu. Moriheiovapráca na neho urobila veľký dojem. Vrele mu blahoprial a doslovnepovedal: " Realizoval stemojuideálnu predstavu o budo. " V dôsledku toho mu Kanozverildvoch svojich žiakovJiroTakeduMinoruMotchizukiho.
Ďaľšou veľmidôležitounávštevou v tomto roku bola návšteva generálmajoraMakotoMiura. Bol výnimočne skeptický voči novému budo. Prišiel do dojolen za jedným cielom a to aby zosmiešnilMoriheie. Zakladateľ však mal také presvečovacie schopnosti, že MakotoMiura uznal chybu a na mieste se stal jeho novým žiakom. Zároveň vyslovil svoje prianie, či by sa Morihei nestal inštruktorom vojenskej akadémie v Toyame. V apríli roku 193I bolo založenédojoaikibuda s 80 tatami, ktoré sa nazývaliKobudanWakamatsu-Cho (na rovnakom mieste kde sa momentálnenachádzahlavnédojo ). Bolo to obdobie vstupu nových členov - boli toHisaoKamata, HajimeIwata, KaoruFunabashi, TsutomuYugawa a RinjiroShira-ta. Po dobu desiatich rokov aikibudoprežívalo prvú éru veľkej okázalosti a nádhery. V tomto období začal býťKobukan známy tiež pod menom "pekelné dojo", lebo tréninky boly veľmi náročné a intenzívne. V týchto rokoch malMoriheinaozaj veľa práce, lebo nevyučoval len v Kobukane, ale tiež v radeinýchdojo v Tokiu a Osake. Predovšetkýmsa jednalo o tokijskédojaOtsuka, Koishikawa, Fujimi-Cho a Lidabashi. V Osake to boli predovšetkýmdojaSonezaki, Suida a Chausayama.. Budúci majstriakoShigemiYonekawa, ZenzaburoAkazawa, GozoShioda a TetsumiHoshi boli v tom časeuchi-deshi (žiaci v dome).
Na doporučenie jednéhozosvojich žiakov, KenjiTomita, šéf policajnej prefektúry v Ósake, exguvernéraprefektúry Nagano, Morihei vyučoval tiež v policajných staniciach v oblasti Osalfy. V roku1932 bola založenáspoločnosťpre rozvoj bojových umení Japonska a v roku 1933 bol Morihei zvolený prezidentom. Celodennétréningové centrum nazývané Takeda bolo založené v májitoho istého roku v prefektúre Hyogo. Mnoho študentovtu žilo a pracovalo, aby realizovalo ideál zakladateľa: spojiť bojové umenie s kultúroupoľnohospodárstva. V tridsiatich rokoch sa stává Moriheislávnym. Viac než ovládaním rôznych bojových umení zaujal širokúverejnosťsvojím prístupom a originálnou koncepciou spojenia ducha, myslenia a telesnej zdatnosti ,ktoré sa snažil aplikovať vosvojej škole. V tomto čase Moriheiintenzívne trénoval kendo v dojoKobukan. Mnoho praktikujúcich jedincovnavštevovalodojoakoKyoshiNakamura, ktorý sa stal v roku 1932 jeho zaťom. V septembri 1939 bol Moriheipozvaný do Mandchurii ,aby tam predviedolverejnúexhibíciu. Bojoval proti bývalému zápasníkovi suma Tenriuovi aby ho pribil k zemi pomocoujedného prstu. Jeho posledná cesta do Mandchurii sauskutočnila v roku 1942,keď bol pozvanýAsociáciou veľkých bojových umení pri príležitosti 10. výročiaosláv založeniaštátu Mandchukuo. Pri týchto oslavách uskutočnildemonstráciu pred samým cisáromPu´Yi.
30. apríla 1940 dostal Kobukanštatút školiaceho strediska uznávaného ministerstvom zdravotníctva a hygieny. Prvým prezidentom sa stal admirál IsamuTakeshita, ktorý sa, zaslúžil o jeho vznik. V tom istom roku policajná akadémia, kde Morihei vyučoval ,prijala a oficiálne doporučovala aikibudoakoideálne bojové umenie. V tomto čase začala vojna v Tichomorí a žiacipostupneodchádzali na frontu.KishomaruUeshiba, ktorýštudoval na univerziteWaseda, spoločne s KisaburoOzawou a ďalšími žiakmi aikida vzali na sebazodpovednosť za chod dojo. V roku 1941 tak boloaikibudozaradené do budokukai (vládnyzbor, ktorýzhromažďoval všetkybojové umenia v jednu organizáciu.) Morihei určil MinoruHiraieakoreprezentanta a vedúcehoKobukanu. Paradoxom je to, že to bolo v čase, keď sa stalo aikido všeobecne známe. Aikido se tak stalo jednou z častí butokukai. Tento vývoj situácie saMoriheiovi moc nezahováralo.Akosvoju reakciu a tiež aby uchoval pre budúcegenerácie duch budaktoréstvoril, sa rozhodol zorganizovať novú základňu v prefektúre Ibaragi. Zanechal dojoWakamatsusvojmu synovi Kishomaru a stiahol sa so ženou do Iwamy. V Iwame začal Morihei stavať "ubuya” (miesto narodenia), požehnaný kruh aikida, oltár aiki a vonkajšiedojo. Vnútorná stavba oltára bola dokončená v roku 1944 a sú nichkrásne sochy. 43 sôch bohov bolozoradených ako strážci aikida. Samotné dojo, ktoré je dnes známe akodojoIbaragi, bolo dokončené na konci vojnyv roku 1945.
Morihei naplánoval celúštruktúru podľa princípovkototama. Napríklad ich rozloženie, hlavná budova, modlitebne a torisú podriadené zákonom troch univerzálnych princípov: trojuhoľníku, kruhu a štvorca, ktoré sú symbolmi dychového cvičenia v štúdiukototama. Keď sú trojuholník, kruh a štvorecslúčené v rotáciu, potom sú spojené do stavu naprostej vyrovnanosti. PodľaMoriheia je to základ aikida. Do roku 1950 precestoval Morihei celé Japonsko, aby odpovedal na nekonečné pozvania, v ktorých bol žiádáný o výuku, demonštráciu a konferenciu. Keď sa priblížil k svojej sedemdesiatke, zmizla do toho časusuverejná technika z jeho zájmu a celý dôraz aikida nasmeroval k jeho prirodzenejpovahe a láske. V roku 1960 bol Moriheispoločne s YosaburoUnoem (desátý dan v Kyudo) odmenený samotným cisáromHirohitom. 28. Februára 1961 navštívil na pozvanieAikikai z Havaja Spojené štáty. Pri tejto príležitosti sa vyjadril týmito slovami: "Až do dnešného dňasom ostával v Japonsku, aby som postavil zlatý most a spojil celé Japonsko. Na Havaji chcem začať stavaťstrieborný most, aby somhomohol neskôri rozšíriť na celý svet a spojiť tak rozdielne národy vharmóniu a lásku, ktorésú obsiahnuté v aikidu. Som presvedčený, že aikikai, ktorý sa rodí zoštúdia bojového umenia, môže spojiťľudstvo a daťsvetu harmóniu v opravdovom duchu buda a zaplaviť ju stálou silou lásky."
V 7. októbra 1962 bol v chrámeaiki v Iwamausporiadaný veľký festival na oslavu šesťdesatichrokovMoriheihoaktivnej činnosti. V roku 1964 opäť obdržal od samotného cisáraHirohitauznanie za výnimočnéprispenie k vývoju bojových umení. 15. januára 1969 saMorihei zúčastnil oslavy príchodu Nového roku v dojoHombu. I keďsaešte tešil dobrému zdraviu, jeho fyzický stav sa začal od tohoto dňazhoršovať a 26. apríla 1969 v 5 hodín odpoludnia v mieri zomrel. Jeho popol bol uložený v chráme rodiny Ueshiba v Tanabe a pramienky jeho vlasov boly uložené v modlitebneaiki v Iwama na rodinnom cintoríne v Ayabe a veľkémodlitebneKumano.
Čo je to vlastne AIKIDO ?
AIKIDO je jedným z najmladších japonských bojových umení,aj keď jeho historické korene pochádzajú z veľmi starých čias.Termín AIKIDO je vytvorený z troch znakov.“AI” znamená harmóniu,jednotu súhlas,”KI” znamená vesmír,prírodu energiu a “DO” znamená cestu,dráhu alebo spôsob života.Voľne preložené aikido znamená spôsob života prostredníctvom harmónie s prírodou.
Stručný prehľad jednotlivých techník obrázkovou formou TAI - JUTSU
Stručný prehľad jednotlivých techník obrázkovou formou BUKIWAZA
