slide1 n.
Skip this Video
Loading SlideShow in 5 Seconds..
Rudo Moric Z poľovníckej kapsy PowerPoint Presentation
Download Presentation
Rudo Moric Z poľovníckej kapsy

Loading in 2 Seconds...

  share
play fullscreen
1 / 34
Download Presentation

Rudo Moric Z poľovníckej kapsy - PowerPoint PPT Presentation

nishi
1181 Views
Download Presentation

Rudo Moric Z poľovníckej kapsy

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - E N D - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Presentation Transcript

  1. Rudo Moric Z poľovníckej kapsy

  2. Obsah prezentácie: O autorovi Tvorba Z poľovníckej kapsy Použitá literatúra

  3. RUDO MORIC 27.3.1921 Sučany - 26.11.1985 Bratislava Narodil sa 27. marca 1921 v Sučanoch. Učiteľský ústav absolvoval v Bánovciach nad Bebravou. Vysokú školu pedagogickú v Bratislave. Bol učiteľom v Bielej pri Varíne a v Stupave a pracovníkom Kabinetu detskej knihy Výskumného ústavu pedagogického. Koncom roku 1959 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá. Bol jedným z hlavných predstaviteľov generácie, ktorá vstúpila do literatúry po druhej svetovej vojne.

  4. Tvorba: Lyžiar Martin(1947), Žofka(1948), Družina z Dlhej ulice(1949), Miško hrdina (1949), Pozor, filmujeme (1950), Tri roky (1951), Ako sme sa hrali (1952), Prvý z Dvorov (1953), Majster pästiarskych rukavíc (1954, 1961), Z poľovníckej kapsy (1955), Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956), Prípad „Tubrcilín“ (1957), Pri zakliatej rieke (1958), Našiel som vám kamarátov (1960), Trikrát som ušiel (1961,1976), Smutný Suarez (1962), O divej kačičke (1962),Čo je rýchlejšie (1962), Oktávia ide stovkou (1964, 1968), Kukučia rozprávka (1965, 1967), Srnka s červenými hviezdičkami (1967), Teraz ho súdia nepriatelia (1967), Srnček Parožtek (1968), Ako vretenica Kľukatá o chvost prišla (1969), Sen o chlebe (1969), Ako sa princezná Ňurka stratila a ako sa našla (1970), Rozprávka z lesa (1971, 1981), O muške Svetluške (1972, 1974), O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch (1973, 1979),

  5. Tvorba: O Blažejovi, čo sa nebál (1975),Svetlo náčelníka Hatueya (1975), ako som krstil medveďa (1976, 1980), Rozprávky z ostrova orchideí (1976), O dvoch mravcoch Pobehajcoch (1977), Koník majstra Machuľku (1977, 1982), Môj veľký malý kamarát (1978), Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980), Žalobaba (1980), Tulák Packo (1981), Hlupáčik s velikánskou jednotkou (1983), Pipitov čarovný vláčik (1984), Kde je dobre a kde najlepšie (1985), Sen značky Pelé (1987), O Haríkovi a Billovi + Ako som krstil medveďa (spol. vyd. 1988), Lízočka a Drcko z Kamenice (1989), Rybka so zlatou korunkou. VÝBERY Z TVORBY: O Pichuľkovi, Svetluške a mravcoch Pobehajcoch (1976), Po lesných chodníkoch (1977), Parožtekovci (1982), Detstvo tohto času (1986).

  6. Z poľovníckej kapsy Kniha vznikla, keď autor trávil dovolenku v jednej doline kysuckých hôr u horára uja Bohdana Müllera, ktorý vedel rozprávať zaujímavé príbehy z prírody. Napísal ju, aby ukázal ľuďom, že príroda má svoje pravidlá. Tieto treba dodržiavať, aby mohla naďalej poskytovať svoju krásu všetkým, ktorí si ju vedia vážiť.

  7. Keď sa prvýkrát stretol s ujom Bohdanom, sedel pred horárňou a vyrábal vábec na jelene. Privítal ho milo a teta Hana ho hneď pohostila. „Ujo Bohdan je postavou skôr nižší ako vyšší, tvár živá, zdravo červená, tmavé oči veselo žmurkajú. Len fúziky a venček vlasov na plešivej hlave sú celkom strieborné. Dobráčisko – na očiach mu vidno.“ s. 10

  8. Celá horáreň bola plná poľovníckych trofejí. O každej z nich vedel ujo Bohdan pútavo rozprávať. Hneď na začiatku však spisovateľa upozornil, že musí písať presne podľa jeho rozprávania, nesmie jeho slová prekrúcať.

  9. Ujo začal svoje rozprávanie príhodami z detstva. Už vtedy mal rád zvieratká. K láske k prírode ho viedla jeho stará mama. Raz si kúpil od verklikára cvičenú bielu myš. Musel obetovať všetky úspory i zarobiť si krútením kolotoča. Doma myšku dlho skrýval, lebo by ho hrešili, že tak zbytočne minul peniaze. Choval ju celé leto. Na jeseň si našla cestu k poľnej myši. Postupne si skrotil aj poľnú myš. Keď ale mama zistila, že sa v dome rozmohli myši, otec doniesol kocúra a Bohdan už nemal komu dávať oriešky.

  10. Po príhodách z detstva začína ujo rozprávať o jeleňoch. Raz našiel malé jelenča pri zabitej matke. Zobral ho domov a deti mu dali meno Peťko.

  11. Malý Peťko sa skamarátil s ujovým psom Jeríkom. Spolu behali po dvore i jedli. Keď vyrástol na mladého jeleňa, začal s ujom chodiť do hory. Naučil sa chodiť do lesa aj sám, no vždy sa vrátil. Až raz neprišiel. Po dlhom čase počul ujo od jedného horára, že stretol takého dôverčivého desatoráka, čo prišiel až k nemu. Ujo hneď vedel, že to bol Peťko. O rok v lete sa aj ujo s ním stretol. Dal mu svoj obed, pohladkal ho, poťapkal a Peťko navždy odišiel.

  12. Potom nasledovali príbehy o rysoch. Jeden rys, ktorého vybielenú lebku mal ujo na stene medzi trofejami, mu zabíjal v revíri líšky. Nevedel dlho, kto ich drhne, až raz na vlastné oči videl zápas líšky s rysom.

  13. Ujo Bohdan, hoci mal šesťdesiat rokov, povodil spisovateľa po celom okolí. Stále mal o čom rozprávať. Raz pozoroval líšku, ako striehne na zajaca. Keď si bola istá, že ho má na dosah, skočila, ale zajac ušiel. Potom znova zaliezla na svoje miesto a skočila. Trikrát to zopakovala, kým si nebola istá, že nabudúce už cieľ neminie. Učila sa na vlastnej chybe.

  14. Ľudia často vraveli o ujovi Bohdanovi, že sa vie so zvieratami dorozumievať. Aj spisovateľ sa o tom presvedčil, keď ujo dokázal na napodobený zvuk malého sŕňaťa privolať srny z celej hory. Keď sa raz dozvedel, že v hore majú biele srnča, rozhodol sa ho chytiť. S bielou farbou by v hore dlho neprežilo. Bolo ako sneh, očká malo červené a ružovkasté kopýtka. Deti v horárni mu dali meno Belko.

  15. Z Belka vyrástol krásny biely jeleň. Ľudia sa na neho chodili dívať do horárne. Nadovšetko mal rád tabak. Keď mal štyri roky, išiel s ujom ako vždy do hory. Pristavili sa pri chlapoch, čo opravovali lesné mosty. Belko im poprehadzoval kabáty a našiel vrecko s tabakom. Celé ho prehltol. Cestou domov išiel s ovisnutou hlavou, necítil sa dobre. Ráno už do kuchyne neprišiel. Našli ho mŕtveho na slame. S vreckom na tabak zjedol aj mosadzný drôt na čistenie fajok. Všetci boli smutní, akoby stratili niekoho z rodiny. Odvtedy v revíri bieleho srnca nemali.

  16. Keď vonku pršalo, utiahli sa obidvaja do veľkej izby ku kozubu a tam ujo rozprával ďalšie príbehy. Rád spomínal na poľovačky i na prechádzky po lese. Takmer z každej hory či doliny mal nejakú príhodu. Boli to príbehy o tetrovoch a kunách.

  17. Raz v lese vyrubovali choré jedle. Keď jednu zoťatú odkonárovali, začul ujo pišťanie. Pod čečinou na snehu boli dve mláďatá lesnej kuny. Vypadli z bútľavej jedle. Jedno neprežilo, ale druhé si ujo vopchal pod košeľu, aby nezmrzlo. Doma mláďa prv nechcelo piť mlieko. Žena ujovi poradila, aby ho dal k ich mačke Murke, ktorá mala práve malé mačiatka.

  18. Ujo zobral malé mačence, dal ich do jedného koša s kunou. Dobre ich poprehadzoval, aby kuna chytila ich pach a Murka ju vzala za svoju. Mláďa kuny odvtedy žilo medzi mačiatkami. Dva roky kuna žila a správala sa ako mačka, ležiavala za pecou, hrala sa s mačiatkami. Postupne sa naučila chodiť do hory, až raz už neprišla. Zvábila ju sloboda.

  19. Keď ešte ujo horárčil pod Súľovskými skalami, našiel v skale hniezdo výra. Vystriehol chvíľu, keď bol mladý výr sám a chytil ho do kabáta. V horárni ho dal na povalu. Výr sa dosť dlho správal tvrdohlavo, nepriateľsky. Ujo mu dal meno Kubo. Postupne sa spriatelili a ujo ho začal vodiť na dvor. Chcel si ho vycvičiť na poľovníckeho výra. Na dvore mu zhotovil bidlo, o ktoré ho uviazal dlhou retiazkou. Mohol pomerne slobodne lietať. Ujo ho zvykal na zvuk výstrelov z pušky, aby sa pri poľovačke neplašil.

  20. Kubko vlastne slúžil ako návnada. Keď sa ráno rozbrieždilo, zbadali ho vrany a začali do neho nalietavať. Ujo ich tak ľahko postrieľal. Kubko si postupne zvykol, že sa nemusí báť útokov iných vtákov, lebo ujo bol vždy nablízku a včas vystrelil. Postupne si na tieto poľovačky zvykol a 12 rokov chodili spolu po revíri.

  21. Vrany ujo nemal rád, lebo vykrádajú hniezda lesných speváčikov. Raz ale musel obdivovať ich prešibanosť. Keď vypustili rybník, v blate bolo dosť chrobače a škeblí. Raz prileteli dve vrany. Prv jedna, potom obe ďobali do škeble, ale nedala sa im rozbiť.

  22. Po chvíli ju jedna vzala do zobáka a vzniesla sa do výšky nad neďaleké štrkovisko. Z výšky škebľu pustila na kamene a tá sa rozbila. Vrana sa hneď na ňu vrhla a vyjedla mäso. Postupne to opakovala ona aj druhá vrana.

  23. Ako sa blížila jeseň a dažde, spisovateľovi sa skončila dovolenka. Hoci nerád, musel sa s ujom a lesom rozlúčiť. Sľúbil vrátiť sa o rok, no prišiel až o štyri roky. Za tú dobu sa v doline veľa zmenilo. V polesí sa vo veľkom rozbehla ťažba dreva, a tak ujo už ani nemal čas starať sa o zver. Bol zavalený papierovou prácou. Aj mu sľúbili pomocníka, no nik mladý do hôr nechcel ísť.

  24. Ujo sa hneď pochválil novou priateľkou – kunou, ktorú si skrotil.

  25. Spisovateľ prečítal ujovi zopár listov, v ktorých sa pisatelia domáhajú ďalších príhod z lesa. A tak ujo znova rozpráva. Raz, keď ešte horárčil v Čechách, našli pri ranenej muflónej matke mladého muflónika. Vzal ho do horárne.

  26. Dal mu meno Lizák, lebo si na uja zvykol a vždy, keď bol pri ňom, oblizoval mu ruky. Kým bol malý, brával ho ujo spolu aj so psom do hory. Keď vyrástol, nechával ho na dvore v ohrade. Ale muflón často rozbúral plot a tak si robil cestu z ohrady.

  27. Muflón behal sám po okolí a všetky deti ho poznali. Postupne ale začal dobiedzať aj do dospelých a ľudia sa často sťažovali. Dokonca sa ho raz ženy naľakali, že je čert. Ujo sa s ním nechcel rozlúčiť. Dal ho do susednej hory, lebo tam zazverovali lesy muflónmi. Tu si dobre zvykol. Keď za ním ujo prišiel, vždy sa zvítali ako dobrí priatelia.

  28. Raz išiel ujo na diviaky. Hneď ich našiel niekoľko pokope. Zvláštne bolo, že sa všetky motali len okolo jedného stromu. Po výstrele zostal jeden ležať na zemi a vzápätí niečo veľké spadlo zo stromu. Bol to medveď. Chlpáč sa kŕmil hore na strome jarabinou a diviaky pod stromom zbierali to, čo macovi popadalo na zem.

  29. Ujo mal s medveďmi aj viac zážitkov. Raz mu jeden poriadne nahnal strach. Vybral sa do lesa poľovať na srnca. Ako tak sedel, zrazu nad sebou začul divné zvuky. Obzrel sa a asi päť metrov nad ním stál veľký medveď. Mľaskal papuľou a díval sa na uja. Nebolo mu všetko jedno. V ruke stískal pušku a so zatajeným dychom sedel bez pohybu. Po chvíľke sa medveď otočil a odišiel. Uja od strach prešla aj chuť na poľovačku.

  30. Raz ujo videl na vysokej jedli krahulčie hniezdo a v ňom divú kačicu sedieť na vajciach. Bolo to zvláštne, lebo kačice hniezdia na zemi alebo nízko nad zemou. Keď sa kačíčatá vyliahli, mať ich po jednom poodnášala v zobáku na vopred pripravené miesto pri potoku.

  31. Raz jeden horár zastrelil tchora, ktorý mu drhol bažanty v bažantnici. Uložil ho do kôlne. Keď ho išiel ukázať ujovi Bohdanovi, tchor ožil a vybehol z kôlne rovno do domu. Chlapi rýchlo zavreli dvere, aby im neušiel. Tchor behal ako splašený po dlážke, stole, po skriniach i posteliach a všade smradil. Nakoniec dvakrát skočil do korýtka s kváskom na chlieb, ktorý chcela gazdiná piecť. Vtedy sa najedovala a začala ho naháňať metlou. Tchor skočil do okna, rozbil sklo a ušiel. O niekoľko dní horár zastrelil iného tchora a žene dal z kože urobiť golier.

  32. Po ďalších príbehoch, ktoré boli o dudkoch a orlovi, nastal znova čas rozlúčky. Ujovi konečne zavolali, že mu príde pomocník. Spisovateľ vedel, že sa mu ujo bude musieť venovať a rozprávaniu bude koniec. Preto sa rozhodol odísť a spísať vyrozprávané príbehy pre svojich čitateľov.

  33. Použitá literatúra: Rudo Moric: Z poľovníckej kapsy, Bratislava, Mladé letá, 1982 Internet