1928 2009 milan r fus l.jpg
Sponsored Links
This presentation is the property of its rightful owner.
1 / 14

(1928 - 2009) MILAN RÚFUS PowerPoint PPT Presentation


  • 86 Views
  • Uploaded on
  • Presentation posted in: General

(1928 - 2009) MILAN RÚFUS. ŽIVOT a ŠTÚDIUM. * 10.12.1928 Závažná Poruba † 11.01.2009 Bratislava 1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. 1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave .

Download Presentation

(1928 - 2009) MILAN RÚFUS

An Image/Link below is provided (as is) to download presentation

Download Policy: Content on the Website is provided to you AS IS for your information and personal use and may not be sold / licensed / shared on other websites without getting consent from its author.While downloading, if for some reason you are not able to download a presentation, the publisher may have deleted the file from their server.


- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - E N D - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Presentation Transcript


(1928 - 2009)

MILAN RÚFUS


ŽIVOT a ŠTÚDIUM

  • * 10.12.1928 Závažná Poruba† 11.01.2009 Bratislava

    1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši.

    1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave.

  • Po skončení vysokoškolského štúdiazostal na Filozofickejfakulte UK akopedagóg. Prednášaldejinyslovenskej a českejliteratúry. V školskom roku 1971 - 1972pôsobil na univerzite v Neapole. Žil na dôchodku v Bratislave. Ocenenia: 1996 cena JozefaCígera Hronského za literatúru2005 Cena ministra kultúry za zbierku básní Báseň a čas 2008 Cena Crane Summit za poéziu2009 Pribinovkríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky


TVORBA

Prvé básne publikoval v časopisochPrameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba.

Debutoval básnickou zbierkouAž dozrieme(1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápaniapoézie.


AŽ DOZRIEME

Zbierkaznamenala medzníkvo vývoji slovenskejpoézie.

Po rokochschematickejpoéziepriniesla nové estetické

a ideové hodnoty.

Témy: domov, detstvo, vojna, poslaniepoézie

Básnebolispracované jednoduchým, nepatetickým

spôsobom(pôsobivé a esteticky účinné metafory)

Ľudstvo

Blýskasa ticho, tlmene.

A vtákanečuť z polí.

Obilie placho zvlnené

tak preddozretím bolí.

Mäkkosti klasu ohmatáva

dnes tichá prísnosťzozeme

a dlho žne stroja.

Až dozrieme, až dozrieme...

Ale ty, báseň, neodpúšťaj.

Buď spravodlivosťtvoja.

Väčšina básní má viazaný, rýmovaný verš, striedavý rým, pravidelné strofy, často štvorveršia- pripomínajú pieseň. Básnik využíva inverziu, personifikáciu, prirovnania, epitetá, básnické i hovorové slová. Časté metafory umocňujú výpoveď básnika. Poézia je náročná pre svoju hĺbavosť a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za srdce každého vnímavého a pozorného čitateľa.


AŽ DOZRIEME

Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený

s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko

precítených mysliteľských veršoch uvažuje o 

tragike, osudoch a nádejách človeka“ .

Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti,

hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu, pesimizmu a tragickosti – „básnik životnej tragiky“. V centre jeho pozornosti je osud jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel.

Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale i bolesti celého ľudstva.

Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi.

Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez tézovitosti, kampaňovitosti.

Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei.


Rakvy z Vietnamu(Až dozrieme)

protivojnová báseň voformefiktívneho

dialógumedziotcomzomrelého syna

a ministrom, ktoréhonezaujíma jeho bolesť,

veď jeho svedomie je poškvrnenékrvou

mnohých mladých vojakov

Vojna nemá zmysel, bola úplnezbytočná- len prezávisťľudstva

Dvochsynov mám.

Či vlastnemalsom.

Z jednéhorakva ostala.

Somako starý, ošarpanýcéder.

Hrozne mabúrka rozčesla.

Čo prosím? Stručne?

Otcovskúbolesť, pán minister,

nemožno vtesnať do hesla.

No, dokončím už, nebojte sa.

Vás čaká senát a mne sa nohy trasú.

Nie, nebudem vás zdržiavať.

Prebolesťľudí vždy máte málo času.

Ste, konieckoncov, ibačlovek.

A človekpredsa slabý je.

Nevládzeuniesť i všetkyranyzeme

i miliardové akcie. 


Rozlúčenie(Až dozrieme)

ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode:

Je to monológmŕtvehomuža.

Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínaťpri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálneráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.

Mám ústa plné tvojich úst.

Mám dlane plné tvojich dlaní.

V lebke jak vietor v roklinách

mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.

Odpusť, tak odpusť. Skončené.

Stud ostrúčepeľvo mne tasí.

Vo chvíli toľkotušenej,

že krížmôjvidieť musela si.

A hociteplom záludným

nás plachá nádejvo snách hreje,

ten, kto ti povie: zabudni,

je pravdivejší od nádeje.

Deň, ktorý tepe do zmyslov,

Jak rozvíril, tak stíši boje.

Z úst zlížepenu horkých slov.

A z tváre oheň slzy tvojej.


CHLAPEC (1966) CHLAPEC MAĽUJEDÚHU (1974)

.

„Nechcem nič viacakoporozprávať

príbeh. Časťpríbehu jednej generácie, 

ktorá už v ranných dobách svojho

života musela niekoľkokrát znovu 

stavaťsvojzrúcaný projekt sveta“.

M. Rúfus: Chlapec maľujedúhu

(Príhovor k 1. vyd. Zbierky, 1974)

Už v predhovore k zbierke Chlapec maľujedúhu, si Rúfusuvedomuje, že žije v neustálenom čase a na mieste, cezktorésavaliapremeny, ktorédeštruktívnepostihujúčloveka. Napriek tomuto vedomiuhovorí o stavbe.

Rúfus len pomenúva, vážiac každé slovo a obraz, pravdivopomenúva zažité. Nehľadápri tom za každú cenu rýmy, takže už forma básnepodčiarkuje životné disonancie a tragiku.

Ostáva nepochopený.


Zvony (1968)

Aj v tejtozbierkemôžmepozorovať základné význačnosti Rúfusovejpoézie. Nachádzameepické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecneniespoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnenýsymbolizmompridáva jeho básňamsmútok, obraznosť. Taktiežspracúvava v zbierkeklasickúrúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nieakosociálneho hrdinu, ale akojednotlivcabojujúceho s každodennýmúdelom.

.

Vrchári

Vysoko si nám, Bože, vysokopoložil stôl. Kým dočiahneme naň,potíme krv a soľ z nás uteká.Soľ,na ktorú nám často nezvýši.Povýšili nás Pane Ježiši.Ach, áno, povýšili človeka.O mierukríža, čo ho neminie.Dosť je tu stromov naňi na kolísky.

Môjprísny kraj, môj krutý,ach môj blízky!Košeľazrebná, prilepená k telustoročným potom.


Zvony (1968)

Ďalšoutémou je detstvo, dospievanie, smerovaniečloveka. Básniksazamýšľa nad osudom nad životom a osudomľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecedeposielajúčlovekažiť, pretože na svojejceste má už všetkopripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zodňa na deň, nepozná zákulisie života.

.

Abeceda

Choď, ži, je prestreté:nôž, zub i pod zub. Máš,čo ti treba, a rovno na obruse.Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.Viacnemôžeš, len potiaľ pochopíš.Nepoznáš pravdu. Viešiba abecedu.V nej slabikuješ dennesvojubiedu,i svojuveľkosť.

Úzkosťprežitá,

ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?


Zvony (1968)

Sú to básnekrátke a strohé – autor zámerneskracoval

básne, lebo nimi chcelvyjadriťmaximum emóciíminimom

slov.

Hovorí v nich iba to najnevyhnutnejšie, pretožeznejúako

všeobecné výroky, sentencie, príslovia (napr. Čo je báseň,

Pod zvonom, Zvony detstva…)

Sentencia = stručná, jasná, ale hlbokámyšlienka, vyjadrujúcaživotnúskúsenosť.

.

ZVONY DETSTVA

Vždy prídedeň, keďdetizjediakľúč

od dverítajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čodeň to hlbšie a neprekročiaprah

zavretýchdverí už nikdy viac. Túčiaru,

za ktoroujedeniesastáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina, čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo.

Tak umieramevšetcipred tou bránou.

Tak na Hromnice občas mrznúpsíky:

v mrazivej noci na prahkladú hlavu

a oči stále na kľučke...


STÔL CHUDOBNÝCH(1972)

Po Zvonochnasledovala kniha veršovStôl chudobných, v ktorejsaRúfusopäť vrátil k plebejskejtematike a tematikepredkov. Trvalé hodnoty nachádzabásnik v práci, v pôde, v prírode a v rodnom kraji. Vyzdvihuje pracovitosť a životnúmúdrosť jednoduchého človeka.

.

A je to pravda

I bolo návštev za jeden život.

Bolo:

bol hlad a sučka smrť

a za ohradou bieda

prestupovala, čakávala v skrýši,

kedysakto zas pomýli

a vypije si o pohárikviacej

z tragédie,

a v noci pod podlahou

hryzkalastarosť ticho ako myši.

Však pýtajsaich:

Kto k vám chodieval?

Tu v čase, keďim dych už odtrháva z vety,

prikryjúcvšetko zlé,

tak povedia:

Chodievala k nám zem a nosila nám kvety.

A je to pravda. 


KOLÍSKAKOLÍSKA SPIEVA DEŤOMHUDBA TVAROV

Charakteristickým znakomRúfusovej tvorby sa stala snaha spojiťumeniebásnika a výtvarníka do vyššej jednoty. Vydal niekoľkokníh, v ktorýchsabásnevzájomnedopĺňali s umeleckýmifotografiami a maľbami(fotografie Martina Martinčeka, obrazy ĽudovítaFullu a MilošaBazovského). Boli to zbierky Kolíska, Kolískaspievadeťom a Hudba tvarov.

.


Vosvojejtvorbesazameral aj na tvorbu deti, tu je jeho tvorba inšpirovanádetstvom a ľudovouslovesnosťou. Hľadáodpoveď na otázku, čospájadetstvo a dospelosť a aké hodnoty sa v detstvestrácajú. Prerozprával slovenské ľudové rozprávky P. Dobšinského do básni a vyšli - Zbierka – KNIHA ROZPRÁVOK - Zbierka – SOBOTNÉ VEČERY - Báseň – O TROCH GROŠOCH - Báseň – PÁN BOH DAJ ŠŤASTIA LAVIČKA - Báseň – ZLATÁ MUZIKA - zbierka básní – NOVÉ MODLIDBIČKY - zbierka básní, ktorúvenovaldeťom - báseň – MODLIDBA ZA RODIČOV.


  • Login