1 / 49

Vyhynuté živočíchy

Vyhynuté živočíchy. Od r. 1600 vyhynulo minimálne 220 druhov stavovcov. Najviac druhov vyhynulo z triedy vtáky, potom cicavce a ryby. . Najčastejšími príčinami vyhubenia sú ničenie pôvodných biotopov, introdukcia nepôvodných druhov a nadmerný lov. . Cicavce (Mammalia). Vačkovce (Marsupialia).

rio
Download Presentation

Vyhynuté živočíchy

An Image/Link below is provided (as is) to download presentation Download Policy: Content on the Website is provided to you AS IS for your information and personal use and may not be sold / licensed / shared on other websites without getting consent from its author. Content is provided to you AS IS for your information and personal use only. Download presentation by click this link. While downloading, if for some reason you are not able to download a presentation, the publisher may have deleted the file from their server. During download, if you can't get a presentation, the file might be deleted by the publisher.

E N D

Presentation Transcript


  1. Vyhynuté živočíchy

  2. Od r. 1600 vyhynulo minimálne 220 druhov stavovcov. Najviac druhov vyhynulo z triedy vtáky, potom cicavce a ryby.

  3. Najčastejšími príčinami vyhubenia sú ničenie pôvodných biotopov, introdukcia nepôvodných druhov a nadmerný lov.

  4. Cicavce (Mammalia) Vačkovce (Marsupialia) Vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus) Ľudovo aj tasmánsky tiger alebo tasmánsky vlk Posledný jedinec ulovený vo voľnej prírode v r. 1933. V ZOO (tasmánske mesto Hobart) uhynul posledný vakovlk v r. 1936. Opis: Vakovlk meral okolo 100 - 180 cm, vrátane chvosta 50 -65 cm. Najväčší meraný jedinec mal 290 cm. Hmotnosť bola 20 - 30 kg. Farba žltohnedá /sivohnedá, výrazné pruhovanie. Dokázal otvoriť papuľu až o 120 stupňov. Potrava: kengury, hlodavce a vtáky. Rozšítrenie: Pôvodne Austrália a Nová Guinea, v poslednom období len Tasmánia.

  5. Zdržiaval sa prevažne v lesnatých oblastiach a lovil najmä v noci. Mal výnimočne silný stisk a korisť zabíjal rozdrvením lebky. Bol schopný dlhšie hladovať a lovil pravdepodobne v menších rodinných svorkách. Samica nosila 2 – 4 mláďatá vo vaku otočenom dozadu asi 3 mesiace. Mláďatá boli samostatné asi po pol roku. Príčiny vyhubenia: na vyhubení sa priamo aj nepriamo podieľal človek. Dingo Nepriame príčiny: Ústup vakovlka v Austrálii siaha do obdobia spred 2 – 3.000 rokov. Predpokladá sa, že príčinou ústupu bolo zavlečenie psov domorodcami, ktorí neskôr zdivočeli – sú známi ako pes dingo (Canis lupus dingo). Dôkazy tejto teórie sú však nedostatočné, lebo dingo je denný predátor a podľa niektorých vedcov si nekonkurovali.

  6. Nepriamo však túto teóriu podporuje skutočnosť, že vakovlk prežil až do r. 1930 iba v Tasmánii, kde sa dingo nevyskytuje. Priame príčiny: Podľa viacerých záznamov sa vakovlk živil domácou hydinou a ovcami. Na jeho reputácii mu pridala aj fotografia Henryho Burrela z r. 1921 (dole), ktorá usvedčuje vakovlka z krádeží na farmách. V súčasnosti sa fotografia považuje za podvrh zrekonštruovaný pomocou vypchaného jedinca.

  7. V 19. storočí, keď boli ešte stavy vakovlkov dostatočné, vyhlásila tasmánska vláda vakovlkom „oficiálnu vojnu“ a každého usmrteného jedinca honorovala (1 libra za dospelého, 10 šilingov za mláďa). Za usmrtenie väčšieho počtu kusov sa platili prémie navyše. Pre množstvo novoosídlencov bol lov na vakovlka podstatným zdrojom obživy. Napr. v rokoch 1888 – 1909 bolo registrovaných 2268 žiadostí na vyplatenie odmeny za zabitie vakovlkov. Austrálske úrady vyhlásili ochranu vakovlka až v r. 1936, keď už bol definitívne vyhubený (presne 59 dní po úmrtí posledného jedinca v ZOO, t.j. 7. septembra 1936). Posledný registrovaný odstrel vakovlka sa „podaril“v r. 1930, farmárovi Wilfovi Battymu na SV Tasmánie.

  8. Posledná fotografia vakovlka chovaného v ZOO urobená v r. 1933. Vakovlka uznali austrálske úrady za vyhynutého až v r. 1986, dovtedy bol považovaný za ohrozeného. V r. 1966 vznikla v Tasmánii rezervácia na ochranu vakovlkov (ak by ešte žili) s rozlohou 647.000 ha.

  9. „Dôkazy“ o výskyte vakovlka po oficiálnom vyhynutí Podobne ako po úmrtiach slávnych osobností, aj vakovlk sa sporadicky objaví na nekvalitných video záznamoch alebo fotografiách. Nemecký turista Klaus Emmerichs napríklad urobil digitálnu foto (dole), ktorá je však odborníkmi považovaná za nedôveryhodnú. Existujú stovky pozorovaní vakovlkov, ani v jednom prípade sa však nepodarilo doložiť žiaden priamy dôkaz (stopy, trus, mŕtvy jedinec). Istého času bola vypísaná aj odmena 1 milión USD za živého alebo mŕtveho jedinca, ale bezvýsledne.

  10. Molekulárna biológia a „vzkriesenie“ vakovlka V r. 1999 sa v Austrálii začalo s odvážnym projektom zameraným na klonovanie vakovlka z DNA zachovanej v bunkách jedincov uskladnených v etanole. V r. 2001 dr. Mike Archer, riaditeľ Austrálskeho múzea informoval o progrese vedcov v získavaní DNA z rôznych častí tkanív vakovlka. 15. 2. 2005 sa však objavili správy o tom, že získaná DNA je značne poškodená etanolom, v ktorom boli vakovlky umiestnené a v súčasnosti nie je ešte možné urobiť definitívnu rekoštrukciu DNA. Pask et al. (2008) najnovšie informovali o možnosti množiť úseky DNA získané z vakovlka v bunkách myší. Podľa vyjadrenia autorov však kompletizácia DNA vakovlka potrvá niekoľko rokov a bude finančne náročná. Ďalším problémom „vzkriesenia“ je nedostatok fylogeneticky príbuzných druhov podobnej veľkosti. Otázka „vzkriesenia“ v najbližšom období zatiaľ neprichádza do úvahy.

  11. Kozorožec pyrenejský (Capra pyrenaica) (turovité, Bovidae) je prvým druhom vyhynutého živočícha, u ktorého sa „vzkriesenie“ na chvíľu podarilo. Trvalo však žiaľ veľmi krátko. Zachované kožné bunky boli použité na klonovanie mŕtvej samice, ale väčšina mláďat zahynula už pred pôrodom. Jediné, ktoré prežilo, žilo iba 7 minút, potom zahynulo v dôsledku dýchacích problémov (január 2009). V minulosti bol tento druhy vyskytujúci sa v pohoriach Pyrenejí Francúzska a Španielska hojný, okolo r. 1900 však klesol ich počet na cca. 100. Posledná samica zahynula 6. januára r. 2000 (pravdepodobne na ňu spadol strom). Príčiny vyhubenia nie sú celkom jasné, podiel majú pravep. nadmerný lov, pytliactvo, kompetícia s inými druhmi živočíchov, choroby. Niektorí vedci sú optimisti – Dr. Teruhiko Wakayama naklonoval myši z jedincov, ktoré boli 16 rokov zmrazené. Takmer kompletný genóm mamuta je tiež sľubnou výzvou…

  12. Príklady ďalších vyhynutých vačkovcov: Klokan zajačí (Lagorchestes leporides). Mal iba 55 cm, ale dokázal preskočiť aj dospelého človeka. Žil v Austrálii samotárskym spôsobom života. Posledný kus bol ulovený v r. 1890. Príčiny vyhubenia nie sú známe – možná je zmena habitatu farmármi, pasenie oviec, introdukcia mačiek atď. Klokan Greyov (Macropus greyi) patril k najkrajším klokanom. Jeho kožušina bola vyhľadávaným módnym doplnkom na prelome 19/20. stor. Jedna z posledných populácií (14 jedincov) sa našla v r. 1923 v Austrálii, v r. 1927 vyhynula. V r. 1940 uhynul posledný jedinec v ZOO v Adelaide. Išlo o samicu, ktorá v ZOO prežila 12 rokov. Príčiny vyhubenia boli nadmerný lov, likvidácia klokanov líškami, atď.

  13. Netopiere (Chiroptera) Kaloň Chapmanov (Dobsonia chapmani) Začiatok konca sa začal v pleistocéne (pred 10.000 rokmi), keď sa oteplením roztopili ľadovce a zvýšená morská hladina spôsobila zaplavenie vápencových jaskýň, kde sa kalone zdržiavali. Výskyt tohto druhu sa viaže na filipínske ostrovy Negros a Cebu. Živia sa plodmi a nektárom kvetov. Prudkým odlesnením ostrovov sa kalone zdržiavali v suboptimálnych habitatoch, kde sa stávali ľahkou obeťou dravcov. Posledné správy o pozorovaniach pochádzajú z r. 1964, ďalších 20. rokov sa americkým zoológom nepodarilo objaviť žiadneho jedinca a boli až do súčasnosti považované za vyhynuté. Kaloň Chapmanov bol znovuobjavený v r. 2000. V súčasnosti prežíva len niekoľko jedincov, pričom na ostrove Cebu je čiastočne chránený tým, že je zakázaná ťažba stromov, ktoré poskytujú tomuto netopierovi zdroj obživy a ochranu. Naopak, na ostrove Negros sa na neho ochrana nevzťahuje a stále mu hrozí bezprostredné vyhynutie. Dodnes je lovený pytliakmi ako obľúbená pochúťka.

  14. Mystacina väčšia (Mystacina robusta) Vyskytovala sa na Novom Zélande. Na rozdiel od iných netopierov tento druh poľoval na hmyz, príp. sa živil plodmi, pobehovaním po zemi. Vyhynula krátko potom, ako boli na ostrov zavlečené potkany okolo roku 1965, keď bol posledný známy jedinec chytený do siete na vtáky. Odvtedy nebol tento netopier nikdy pozorovaný a je považovaný za vyhynutého. Hlodavce (Rodentia) Megalomys desmarestii (škrečok pižmový) sa vyskytoval v Malých Antilách. Jeho vyhubenie súvisí s výbuchom sopky Mont Pelée, ktorá zničila ostrov, kde sa vyskytoval (1902).

  15. Šelmy (Carnivora) Je paradoxné, že aj napriek intenzívnemu prenasledovaniu došlo vyhubeniu niekoľko mála druhov šeliem a väčšina vyhubení sa týka poddruhov. Líška južná (Dusicyon australis) žila na Falklandských ostrovoch v blízkosti Južnej Ameriky. Akým spôsobom sa dostala na ostrov, ktoré sú od pevniny vzdialené 500 km nie je známe. V kohútiku mala výšku okolo 60 cm, dĺžku 120 – 160 cm. Špecializovala sa na lov tučniakov a iných morských vtákov. Mala veľmi kvalitnú kožušinu, pre ktorú ju ľudia intenzívne lovili. Posledný jedinec bol chytený v r. 1876. Príčinou bol nadmerný lov pre kožušinu a odstrel zo strany farmárov, ktorí tu začali chovať ovce. Vlk sivý (Canis lupus) – zo šeliem bol prenasledovaný (a stále je) asi najintenzívnejšie. Spomedzi 30 poddruhov je asi 1/3 vyhubená. Spomeňme napr. vlka novofoundlandského (Canis lupus beothucus). Posledný osamelý jedinec bol zastrelený v r. 1911 v Kanade. Bol snehobiely a vyhynul v dôsledku intenzívneho lovu. Ilustračné foto

  16. Z ďalších vyhynutých poddruhov vlka sú to napr. vlk prériový (C.lupus nubilus) (vyhynul r. 1926), vlk texaský (C. lupus monstrabilis) (vyhynul v období 1920 – 1942), vlk arizonský (C. lupus mogollonensis) (vyhynul okolo r. 1920), vlk horský (C. lupus fuscus) (vyhynul okolo r. 1950), atď. Jediným medveďom v Afrike bol medveď atlaský (Ursus arctos crowtheri), poddruh medveďa hnedého. Používali ho Rimania pri zápasoch v koloseu. V r. 1840 kúpil Angličan Crowther atlaského medveďa na predvádzanie. Posledné pozorovanie z prírody pochádza z r. 1867

  17. Z mačkovitých šeliem (Felidae) vyhynulo predovšetkým niekoľko poddruhov leva (Panthera leo). Napr. lev kapský (P. leo melanochaitus) obýval Južnú Afriku a vyhynul po príchode Európanov v r. 1865, t.j. 23 rokov potom, ako bol prvýkrát vedecky opísaný. Lev berberský (P. leo leo) mal podobný osud ako atlaský medveď, pretože Rimania ho tiež s obľubou používali pri zápasoch. Bol najväčším poddruhom leva (vážil okolo 150 kg). Posledným útočiskom levov bolo Maroko, kde sa udržal približne až do r. 1922. V iných oblastiach vyhynul už o 30 rokov skôr. Aj keď bol odvtedy považovaný za vyhynutého, zistilo sa, že marocký kráľ vo svojom zverinci chová potomkov týchto levov odchytených ešte vo voľnej prírode. V súčasnosti tento poddruh prežíva v niekoľkých ZOO na svete a jeho DNA podlieha testom ktorými sa má potvrdiť, či ide skutočne o takmer vyhynutý poddruh.

  18. Z ďalších mačkovitých šeliem boli vyhubené minimálne 2 poddruhy tigra, jeden poddruh leoparda, jeden poddruh jaguára a puma americká východná (Puma concolor couguar). Puma americká východná sa vyskytovala v Severnej Amerike. K jej vyhubeniu prispelo najmä rapídne odlesňovanie kontinentu po príchode Európanov. Odhaduje sa, že dnes ostalo v Amerike iba 5 % rozlohy pôvodného lesného porastu, v ktorom sa puma vyskytovala. Ďalšími faktormi vyhynutia sú neustále prenasledovanie zo strany farmárov či už odstrelom alebo aplikácia jedovatých návnad. Od konca 19. stor. je považovaná za vyhynutú. Ojedinelé pozorovania z r. 1932 a 1958 nie sú dostatočne presvedčivé.

  19. Plutvonožce Tuleň karibský (Monachus tropicalis) sa vyskytoval na Karibských ostrovoch a v Mexickom zálive. Meral 2,5 m a vážil až 180 kg, t.j. bol to jeden z najväčších tuleních druhov vôbec. V 17 – 19. stor. bol intenzívne lovený kvôli tuku (na svietenie) a kožušine. Posledné pozorovanie je z Jamaiky z r. 1952. Neskoršie expedície zoológov už jeho existenciu nepotvrdili. Príčinou vyhubenia bol jednoznačne nadmerný lov.

  20. Sirény (Sirenia) Aj keď sú morfologicky podobné plutvonožcom, je to len dôsledok konvergentného vývoja (tak ako je vakovlk podobný vlkovi hoci sú evolučne nepríbuzní), t.j. dve odlišné skupiny organizmov žijúce v podobnom prostredí majú podobné morfologické znaky. Hydrodamalis gigas sa vyskytoval v oblasti Beringovho mora (medzi Aljaškou a Sibírou). Objavil ho v r. 1741 G.W. Steller, ktorý bol prírodovedcom na istej lodi, ktorá v oblasti s výskytom tohto druhu stroskotala. Námorníci sa museli proti svojej vôli zdržať na Komandorskom súostroví až 10. mesiacov a zápisky Stellerove zápisky sú jediným dokladom o správaní a morfológii týchto „morských kráv“, ako ich námorníci nazývali. Boli to vraj veľmi pomalé a dôverčivé živočíchy zdržujúce sa v malých rodinných skupinách. Živili sa rastlinnou potravou. Námorníci využívali ich krotkú povahu a zabíjali ich harpúnami. Neskôr boli vo veľkom lovené pre kožu a mäso (vraj bolo veľmi chutné). Keď videl krvavé jatky v r. 1754 ruský guvernér Peter Jakovlev, uvažoval o zakázaní lovu. V r. 1768, t.j. 27 rokov po objavení, bol zabitý posledný jedinec. Vedecky bol opísaný až o 12 rokov neskôr na základe kostrových pozostatkov. V r. 1962 zaznamenala ruská veľrybárska loď niekoľko väčších neznámych cicavcov, ale žiadne konkrétne dôkazy o existencii H. gigas neexistujú.

  21. Nepárnokopytníky Tarpan (Equus ferus) bol divožijúci kôň pôvodný v stepiach a lesoch takmer celej Európy. Posledné útočiská tohoto koňa sú známe z Ukrajiny. Bolo to pomerne nízke zviera s výškou asi 135 cm. Zdržiaval sa vo veľkých stádach a vraj bol veľmi plachý. Ústup lesného poddruhu tarpana (E. f. sylvestris) má na svedomí rýchle odlesňovanie Európy. Stepný poddruh tarpana E. f. ferus zmizol vďaka nízkej obľube medzi roľníkmi, pretože ničil úrodu a kobyly domácich koňov sa niekedy pridávali k žrebcom voľne žijúcich tarpanov. Tarpany boli lovené skôr zo športových dôvodov, ich mäso sa vo všeobecnosti nekonzumovalo. Posledné stádo lesných tarpanov bolo chované asi 20. rokov kniežaťom Zamojským v Litve. V rokoch 1812 – 1813 knieža rozdal posledné tarpany sedliakom. Posledný stepný tarpan vo voľnej prírode zahynul v r. 1879. Podľa (ne)istých správ bol ešte jeden tarpan chovaný v rokoch 1918 alebo 1919. Tým sa však kauza tarpan definitívne končí. Jediná foto je z r. 1884.

  22. Kôň Převalského (Equus ferus przewalskii), jeden z poddruhov tarpana takmer vyhynul začiatkom 20. stor. Súčasná populácia (okolo 1500 kusov) vznikla z posledných 15 koňov chovaných v zajatí v r. 1900. V r. 2005 bolo v Mongolsku napočítaných 248 koňov introdukovaných do voľnej prírody v spolupráci so zoologickou spoločnosťou z Veľkej Británie (Zoological Society of London).

  23. Zebra kvaga (Equus quagga) vyhynula v rovnakom období ako tarpan. Bol to veľmi bežný druh zebry vyskytujúci sa v Južnej Afrike. Pôsobila dojmom kríženca koňa so zebrou, lebo na tele mala nevýrazné pruhy. V kohútiku mala výšku okolo 1,2 – 1,3 m. Príčinou vyhubenia bol nadmerný lov. Prisťahovalci z Európy lovili kvagu kvôli koži, z ktorej sa vyrábali vrecia na obilie. Lov bol veľmi nemilosrdný a pri každej poľovačke padlo za obeť stovky zebier. Najznámejší masaker sa odohral v období okolo r. 1860, keď bolo na počesť istého vojvodu z Coburgu-Gothy zastrelených okolo 6000 jedincov (!). Vo voľnej prírode vyhynula krátko po masakre v r. 1878, v zoologickej záhrade v Holandsku o 5 rokov neskôr. Zachovali sa 3 fotografie, 19 koží a niekoľko lebiek. Istú nádej priniesla molekulárna analýza koží v r. 1984, podľa ktorej je kvaga poddruhom žijúcej zebry stepnej. V súčasnosti sa pracuje na projekte šľachtenia zebry s čo najpodobnejším fenotypom ako kvaga.

  24. Párnokopytníky Sviňa egyptská (Sus scrofa sennaarensis) bola jedným z poddruhov svine divej. Vyskytovala sa v Západnej Európe a v Ázii. Príčinou vyhubenia, ku ktorému došlo koncom 19. stor. bol nadmerný lov a úbytok vhodných stanovíšť. Posledný jedinec zahynul v zoo v r. 1912. Viaceré poddruhy jeleňov boli vyhubené ako dôsledok nekontrolovaného lovu a rozmachom strelných zbraní. Patrí sem napr. jeleň šu (Cervus elaphus wallichi) zo strednej Ázie (vyhubený najneskôr v r. 1947), jeleň altajský (C. e. yarkandensis) zo západnej Číny (vyhynul v r. 1930). Wapiti arizonský (C. e. merriami) z hôr Nového Mexika Arizony bol s rozvojom farmárstva vytlačený do nehostinných pohorí a chránený od r. 1870. Aj napriek tomu bolo posledné stádo vystrieľané v r. 1906 v pohorí Chiricahara.

  25. Sob Dawsonov (Rangifer tarandus dawsoni) sa vyskytoval na Grahamovom ostrove na západe Kanady. Bol pomerne nízky (80 – 90 cm, hmotnosť do 100 kg) a na rozdiel od iných sobov žil veľmi skrytým spôsobom života v močaristých habitatoch. Je pozoruhodné, že svojou nenápadnosťou unikol aj pozornosti indiánov, ktorí tento druh veľmi nepoznali. Objavili ho až belošskí lovci, ktorí ho začali loviť kvôli kožušine približne v r. 1870. Posledné pozorovanie je z r. 1908 a 1935. Podobný osud postihol aj snehobieleho soba grónskeho (R. t. groenlandicus), ktorého tiež lovili kvôli kožušine. Definitívne vyhynul začiatkom 20. stor. Najnovšie analýzy DNA však potvrdili, že sob Dawsonov mal zhodnú DNA s ďalším poddruhom, ktorý ešte žije.

  26. Pratur (Bos primigenius) sa vyskytoval v Európe, Ázii a severnej Afrike. Bol obľúbenou lovnou zverou starovekej šľachty, ktorá sa zaslúžila o prudký pokles populácie najmä v južnej časti rozšírenia pratura. V 16. stor. sa vyskytoval už len v oblasti Pobaltia a severného Poľska. V istej rezervácii neďaleko Varšavy žilo v r. 1550 ešte niekoľko stoviek praturov, ale ich stavy prudko klesali. V r. 1599 ich bolo už len 24 v r. 1602 už len 4. Posledná krava uhynula v r. 1627. Hlavnou príčinou vyhubenia bolo odlesňovanie a nadmerný lov. Dospelý pratur mal v kohútiku až 2 m a vážil do 1000 kg.

  27. Zubor hrivnatý (Bison bonasus bonasus) mal podobný osud ako pratur. Pôvodne to bol hojný druh európskych lesov. Posledný divožijúci jedinec bol zastrelený v r. 1921 v oblasti medzi Poľskom a Litvou. Vďaka jedincom chovaným v zajatí a zoo sa však podarilo zubra zachrániť a reintrodukovať do voľnej prírody doslova „o 5 min. 12“. Bizón americký (Bison bison) žil v 16. a17. stor. na prériách Severnej Ameriky v počte asi 60 miliónov jedincov. Po príchode Európanov však začal vzrastať dopyt o kožu, mäso a boj o zúrodnenie pôdy. Belosi predpokladali, že usporadúvaním krvavých jatiek pri love na bizóny sa im podarí vyhladovať pôvodné indiánske kmene a tak získať ich pôdu. Ročné úlovky sa odhadujú na 2,5 milióna kusov. V r. 1889 však ostalo v celej Severnej Amerike iba 1091 bizónov, z toho voľne žijúcich nebolo viac ako 50 %. Vďaka ochrane (od r. 1885 v Kanade, neskôr aj v USA) sa podarilo stavy bizónov stabilizovať. Zubor Bizón

  28. Antilopa modrá (Hippotragus leucophaeus) je prvým vyhubeným africkým kopytníkom. Vážila 160 – 170 kg a vyskytovala sa na území súčasnej Juhoafrickej Republiky. Vyhynula v r. 1799 zrejme v dôsledku konkurencie s ovcami, ktoré sa tu začali chovať už v 4. stor. a ich počet rapídne vzrástol po osídlení Afriky Európanmi. Ovca hruborohá (Ovis canadensis) v súčasnosti prežíva v Severnej Amerike len vďaka prísnej ochrane. Príčiny prudkého poklesu populácie je úbytok pôvodných habitatov. Má výšku okolo 90cm a váži až do 175 kg. Antilopa modrá Ovca hrubrohá

  29. Vtáky Dodnes vyhynulo približne 117 druhov vtákov, pričom za najkritickejšie obdobie možno považovať roky 1850 – 1950. Obzvlášť citlivou skupinou sú vtáky ostrovov. Z recentných vyhubení skupiny bežcov možno spomenúť poddruhy pštrosa – pštros arabský Struthio camelus syriacus – lov na pštrosy bol niečo ako arabský národný šport. Posledný pštros bol ulovený v r. 1941. Okrem športu sa lovil aj kvôli periu. V Austrálii boli vyhubené 2 poddruhy emu – emu tasmánsky (Dromaius novaeholandiae diemenensis) – vyhynutý cca. od r. 1850. Emu čierny (D. n. diemenianus) sa vyskytoval na jednom malom ostrove (8000 km2), kde sa v r. 1836 usídlili lovci veľrýb a tuleňov. Vyhynul už o 40 rokov neskôr. DNA analýzy potvrdili genetický vzťah medzi arabským a severoafrickým pštrosom. Po vyšľachtení už bol v Ázii introdukovaný nový poddruh s podobnými vlastnosťami ako mal arabský pštros Pštros arabský

  30. Z letcov je menej známe vyhubenie búrkozvestca guadalupského (Oceanodroma macrodactyla). Vyskytoval sa na mexickom ostrove Guadalupe s rozlohou 310 km2 asi 300 km od pevniny. Mláďatá boli vychovávané v dierach alebo skalných štrbinách rodičmi, ktorí s potravou prilietli až večer. Zánik druhu spôsobili stáda oviec a kôz, ktoré devastovali prostredie ostrova a túlavé mačky (možno aj potkany), ktoré lovili mláďatá búrkozvestcov. Posledný doklad o existencii pochádza z r. 1911. Počet párov nikdy nikto nespočítal, ale údajne šlo iba o niekoľko stoviek jedincov, čo je asi ďalšou z príčin rýchleho zániku. Foto príbuzného druhu Oceanodroma leucorhoa

  31. Kormorán Stellerov (Phalacrocorax perspicillatus) vyhynul podobne ako oveľa známejší dront. Bol objavený pri stroskotaní Beringovej výpravy v Komandorskom súostroví (viď sirény) v r. 1741. Bol to najväčší známy druh kormorána. Pre námorníkov bol obľúbeným zdrojom potravy, ktorí používali kormorány na doplnenie zásob mäsa. Osud kormorána spečatilo založenie malej osady na ostrove v r. 1826. Od r. 1850 je považovaný za vyhynutého.

  32. Kačica ružovohlavá (Rhodonessa caryophyllacea) bol stredne veľký druh kačice vyskytujúci sa v severnej Indii. Vyskytovala sa v habitatoch s rozsiahlymi močiarmi a jazerami. Koncom 19. stor. bola celoročne lovená a bežne dostupná ako pochúťka v miestnych trhoviskách. Bola viackrát chovaná v zajatí, ale nikdy sa nerozmnožovala. Naposledy bola pozorovaná v r. 1935. Príčiny vyhynutia sú nadmerný lov a úbytok pôvodných biotopov ako dôsledku spásania vegetácie dobytkom. Aj tak však ostáva otázne prečo neprežili aspoň malé populácie v nedostupných častiach indického pralesa. Na poslednej expedícii v r. 2005 sa však jej existenciu potvrdiť nepodarilo.

  33. Karančo guadalupský (Polyborus lutosus) sa vyskytoval na ostrove Guadalupe podobne ako búrkozvest. Na rozdiel od väčšiny dravcov sa veľmi dobre pohyboval na zemi, kde lovil drobné vtáky, hlodavce, kôrovce a hmyz. Hniezdil na stromoch a skalách, odchovával najviac 3 mláďatá. Okrem ničenia pôvodného biotopu pasúcimi sa kozami bol karančo upodozrievaný farmármi zo zabíjania kôz. Muselo však ísť o poveru, pretože karančo nebol prispôsobený na lov väčšej koristi. Bol prenasledovaný odstrelom a otrávenými návnadami. V r. 1886 bolo na ostrove len 20 vtákov a o 30. rokov neskôr už len 7. Na definitívnej bodke za karančom sa podieľali aj ornitológovia, keď v r. 1875 ulovili pre múzeá 20 vtákov. Istý prírodovedný inštitút ponúkol za 4 živých karančov 400 USD, čo podnietilo prenasledovanie týchto vtákov ďalších ziskuchtivých lovcov. Posledný karančo bol pozorovaný okolo r. 1900.

  34. Jariabok kupido (Tympanuchus cupido) sa vyskytoval v rôznych poddruhoch v stepiach od južnej Kanady až po Texas. Aj keď sú viaceré poddruhy ohrozené, definitívne vyhubený je jariabok kupido východný (Tympanuchus cupido cupido). Bol pomerne ťažkopádny, samica znášala 8 – 12 vajíčok do plytkej jamky. Podľa dobových záznamov bol tak hojný, že lov na neho bol považovaný za podradný. V r. 1830 bol vďaka odstrelu takmer vyhubený. Na jednom z ostrovov patriacich do štátu Massachustes však prežila malá populácia, ktorá začiatkom r. 1900 dosiahla počet okolo 2000 kusov. Ostrov však postihol ničivý požiar, ktorý zničil podstatnú časť pôvodného biopotu jariabka. Nasledovalo niekoľko tuhých zím, ktoré zdecimovali populáciu na 150 jedincov. Tieto jedince podľahli epidémii, ktorá sa na ostrov dostala s chovom moriek. Posledný kohútik bol pozorovaný 11. marca 1932.

  35. Dront mauricijský (Raphus cucullatus) je fylogeneticky blízky príbuzný holubom. Dorastal do veľkosti husi alebo morky. Mal malé krídla, hniezdil na zemi v zalesnených častiach ostrova Maurícius. Znášal len jediné vajce o ktoré sa starali obaja rodičia. Potravou boli plody a semená rastlín. Prvý raz bol objavený Portugalcami cca. v r. 1505 - 1507. Vďaka neschopnosti lietať, dobrému mäsu a zavlečeniu makakov, mačiek, prasiat a psov na ostrov vyhynul už v r. 1665. Zabíjanie drontov palicami bola rutinná záležitosť, ktorú využívali všetky námorné výpravy plaviace sa v okolí ostrova. V r. 1999 sa vedci pokúsili zrekonštruovať DNA z pozostatkov dronta, ale majú podobné problémy ako v prípade vakovlka – DNA je silne poškodená a na rekonštrukciu treba roky práce + moderné technológie.

  36. Dront samotársky (Pezophaps soltarius) sa vyskytoval na ostrove Rodriguez (625 m2). Vyhynul o niečo neskôr ako predošlý druh v rokoch 1765 – 1780. Okrem drontov vyhynulo na rovnakom území v rovnakom čase aj niekoľko holubov, napr. holub rodrigézsky (Alectroneas rodericana), holub maurícijský (Alectroneas nitidissima) a minimálne 4 ďalšie. Príčiny vyhubenia sú podobné ako v prípade drontov. Pôvodné portugalské meno drontov je „doudo“ = hlupáčik.

  37. Calvaria major (teraz Sideroxylon grandiflorum, Sapotaceae)endemit na ostrove Mauritius – za posledných 300 rokov sa nerozmnožovala, pretože jej semená musia prejsť tráviacim traktom dronta, ktorého ľudia vyhubili. V r. 1973 bolo známych už iba 13 stromov. Temple (1977) dal 17 semien zožrať moriakom, 10 bolo v žalúdku rozdrvených a 7 bolo vysadených. Tri semienka vyklíčili – sú to prví potomkovia C. major od vyhynutia dronta maurícijského. V súčasnosti sa uvažuje aj o iných faktoroch, ktoré mohli spôsobiť rapídny pokles populácie tohto stromu.

  38. Hrdlička sťahovavá (Ectopistes migratorius) je dnes jedným z klasických prípadov vyhynutia. Pred osídľovaním Ameriky Európanmi to bol jeden z najpočetnejších vtáčích druhov Ameriky. V r. 1810 boli jeho stavy odhadované na viac ako 2 miliardy jedincov. Okrem výrubu lesov prispel k vymretiu hrdličky človek brutálnymi masakrami zameranými či už na odstrel dospelých jedincov alebo na vyberanie mláďat a hromadný výrub stromov s mláďatami. Hrdlička slúžila ako jedlo pre chudobu a otrokov a športovú streľbu. 2 kusy stáli v r. 1805 2 centy. V prírode bola naposledy pozorovaná v r. 1899, v ZOO v Cincinnati uhynula posledná samica v r. 1914.

  39. Alka veľká (Pinguinus impennis) bol 70 – 85 cm vysoký nelietavý vták pripomínajúci tučniaka. Vyskytovala sa na ostrovoch v okolí Ameriky aj Európy. Hniezdila v kolóniách na zemi, kde samica znášala jediné vajce až 13 cm dlhé 8 cm široké. Inkubácia trvala asi 6 týždňov. Príčinou vyhynutia bol jednoznačne nadmerný lov. Hoci alky vynikajúco plávali, na súši boli nemotorné a ľahko dostupné pre námorníkov. Námorné výpravy sa zastavovali na ostrovoch s kolóniami aliek a obvykle si nabrali toľko dospelcov a vajec, koľko vládali uniesť. Pri jednej z výprav bolo preukázateľne vydrancovaných až 100 000 hniezd. Dospelé jedince námorníci zaháňali do kamenných ohrád, kde ich ubíjali palicami. Už po roku 1800 bol alka pomerne vzácna. Jej osud urýchlili aj samotné múzeá, ktoré za vzorky (vajcia, dospelé jedince) dobre platili. Na ostrove Eldey bolo chytených v r. 1830 – 1831 ešte 40 vtákov a predaných do múzeí. Na tomto istom ostrove boli palicami utlčené posledné 2 alky v r. 1844 a ich vajce rozšliapol islandský rybár Ketil Ketilsson...

  40. Papagáje sa odjakživa tešili veľkej obľube. Faktom je, že až 9 % papagájov (niekoľko desiatok druhov) bolo v poslednom období vyhubených človekom. Spomenieme aspoň dvoch. Papagáj karolínsky (Conuropsis carolinensis) vyhynul v rovnakom čase a na rovnakom mieste ako hrdlička sťahovavá (ZOO v Cincinnati v r. 1914). Vyskytoval sa v južnej časti Severnej Ameriky. Príčinou vyhubenia bolo odlesňovanie, enormný vývoz papagájov do Európy, lov kvôli periu a zabíjanie papagájov ako „škodcov“ farmármi. Toto bol jediný papagáj Severnej Ameriky!

  41. Nestor norfolkský (Nestor productus) sa vyskytoval na SV Nového Zélandu. Kvôli zakrivenému zobáku a možno aj konzumácii zdochlín ho začali farmári upodozrievať z napádania a zabíjania oviec. Táto povera sa rýchlo rozšírila a za odstrel nestorov sa vyplácali slušné odmeny. Dôkazom zabitia boli zobáky papagájov. Posledný nestor bol chovaný v Londýne, kde zahynul v r. 1851. Ostatné druhy nestorov sú tiež kriticky ohrozené a množstvo farmárov ich prenasleduje z rovnakého dôvodu ako nestora norfolkského.

  42. Napríklad nestor kea (Nestor notabilis) z Nového Zélandu upodozrievaný zo zabíjania oviec sa dostal pod ochranu vlády až v r. 1986.

  43. Ďateľ Campephilus principalis je najväčším ďatľom na svete. Pre nápadný vzhľad ho prenasledovali už indiáni, hlavná príčina vyhubenia však asi spočíva v ťažbe dreva v mieste výskytu (JV USA). V r. 1962 bolo pozorovaných 5 jedincov. V r. 2005 bol pozorovaný tímom ornitológov zas, je otázkou času, či je novoobjavená minipopulácia (bol pozorovaný len 1 samec) prežiť alebo nie. Moho bieloškvrnný (Moho apicalis) je jedným z 5 druhov havajských endemických spevavcov, z ktorých prežili dodnes len 2. Ornitológovia ho videli prvý raz v r. 1837, po roku 1900 už bol navždy nezvestný. Živil sa najmä nektárom kvetov. Príčinou vyhubenia bolo odlesňovanie ostrovov a nadmerný lov kvôli ozdobnému periu, ale aj na chov v klietkach, kde vydržal obvykle iba krátku dobu.

  44. Plazy Korytnačka Gadowova (Cylindraspis gadowi) je jednou z mnohých korytnačiek, ktoré vyhynuli po objavení ostrova Maurícius a susedných ostrovov. Niektoré mali až 300 kg. Keďže vydržali údajne až 15 týždňov bez potravy a vody, námorníci si ich brávali na lode ako živé konzervy, kde ich neskôr jedli. Celkovo bolo napr. z ostrova Rodriguez v období 1732 – 1771 odvlečených vyše 280 000 korytnačiek rôznych druhov. Námorníci plienili aj korytnačie znášky či už na priamu spotrebu alebo na výrobu oleja. Na foto Cylindraspis vosmaeri

  45. Obojživeníky Skokan Fisherov (Rana fisheri) sa vyskytoval v okolí Las Vegas v Nevade. Príčinou vyhubenia tejto reliktnej populácie bola introdukcia konkurenčných žiab a rýb a úprava vodných tokov. Vyhynul v období 1940 – 1960. Ryby V porovnaní s ostatnými stavovcami je súčasný stav vyhynutých rýb asi najmenej prebádaný. V skratke možno zhrnúť, že hlavnou príčinou vyhubenia niektorých druhov sú regulačné vodohospodárske zásahy a znečistenie vôd, nadmerný rybolov a zámerné vysádzanie nepôvodných druhov rýb do nových biotopov, kde by sa normálne nevyskytovali.

  46. Napríklad 2 pôvodne hojné druhy severoamerických sihov (Coregonus johanae a C. alpenae) sa veľmi intenzívne lovili (ročne až niekoľko miliónov ton!). Po 1. svetovej vojne sa stali vzácnymi, krížili sa s inými druhmi a bodku za ich existenciou má na svedomí vysadenie nepôvodnej mihule morskej (Petromyzon marinus) v jazerách, ktorá už aj tak nízke stavy sihov úplne zdecimovala. Prvý druh bol chytený naposledy v r. 1952, druhý okolo r. 1970. Ilustračná foto: C. oxyrinchus Mihuľa morská

  47. Gila hrubochvostá (Gila crassicauda) bola jedným z najhojnejších druhov kalifornských riek. Mala dĺžku asi 30 cm bol asi treťou najčastejšou zložkou potravy indiánov. V 19. stor. bolo jej mäso bežne dostupné na trhoch v San Franciscu. V dôsledku regulácie vodných tokov a zavlečenia nepôvodných druhov vyhynula v r. 1957.

  48. V nedávnej minulosti (1959) bol vo Viktóriinom jazere (najnovší názov Ukerewe) známom ako raj endemických druhov cichlíd zámerne vypustený ostriež nílsky (Lates niloticus), ktorý sa živí inými rybami. Hlavným motívom bolo nalákanie športových rybárov. Tým že decimuje aj bylinožravé cichlidy, bujnie pôvodná vegetácia jazera, zvyšuje sa spotreba kyslíka na rozkladné procesy odumretých rastlín, čím v konečnom dôsledku klesá množstvo kyslíka vo vode, čo spôsobuje úhyn druhov (nielen rýb) náročnejších na kyslík. Druhou stranou mince je samotné mäso ostrieža – je tučné a nedá sa sušiť bez kuchynskej úpravy. To spôsobuje, že domorodci musia viac využívať okolitú vegetáciu na kúrenie, čím sa zvyšuje riziko požiarov. Podobných prípadov sú stovky a ľudstvo sa ich dopúšťa opakovane akoby sa nevedelo poučiť. Ostriež nílsky

  49. Tak ako ostatné živočíchy, aj človek je predmetom evolúcie. Evolúcia však zahŕňa nielen vznik, ale aj zánik mnohých druhov. Človek by si mal uvedomiť, že takýmto smerovaním ho môže zánik nášho druhu prekvapiť skôr, ako by očakával... Quo vadis, Homo sapiens?

More Related